Mareka Slobodníka, cestovateľa a dobrodruha dnes už dobre poznajú mnohí, nielen naši čitatelia. Vďaka jeho adrenalínovým cestám na starých motorkách, či trabantoch a vďaka jeho nadšeniu podeliť sa o zážitky z týchto ciest je známy v celej Slovenskej republike. Tak ako pred približne dvoma rokmi po jeho expedícii v Austrálii a južnej Ázii, tak aj dnes chce svojim čitateľom časopisu Svet športu sprostredkovať športový zážitok, ktorý dosiahol spolu so svojim 4-členným cestovateľským tímom. Prejsť 15 150 kilometrov a zdolať pritom Afriku od severu na juh, je možné považovať za regulárny športový výkon, najmä ak hovoríme o jazde z veľkej časti v celkom neznámom prostredí, navyše na pionieroch...
Úvodná otázka, Marek, smeruje preto k tvojej príprave na Afriku. Veľmi dlhé obdobie bola Afrika takmer neprebádaným územím, kde jedinou informáciou na veľkých častiach mapy bola už od obdobia starého Ríma len informácia „Hic sunt leones“, „Tu sú levy“. Kvalita a dostupnosť dnešných informácií, internetu, sociálnych sietí, naopak vyvoláva zdanie že na našej planéte už neprebádané a neznáme oblasti úplne vymizli a priestor na prekvapenie z objavov na ceste je značne zúžený. Ako to bolo v prípade Afriky? Ako vyzerala príprava? V čom bola iná? Bola trasa viac vopred detailne naplánovaná, alebo viac ponechaná náhode? Videli ste, niekde cestou, aj levy?
Pekný pozdrav čitateľom a hneď zareagujem na levy. Žiaľ, sme asi jediní piati Slováci, ktorí prešli naprieč Afrikou a nevideli ani jedného leva. A to sme ho hľadali pomerne často! Každopádne, máš pravdu, informácií je v dnešnej dobe viac než dosť, často však, dosť nepravdivých. V Afrike sa nám to potvrdilo viackrát. Napríklad v Sudáne sme si mysleli, že to bude naozaj nebezpečné, z toho čo sme „vygooglili“ a prečítali, opak bol pravdou a bola to, myslím najbezpečnejšia krajina z tých, ktoré sme navštívili. Milí ľudia a každý nám chcel pomôcť. Žiadny hladomor a zbrane, dokonca ani policajti či vojaci ich nevlastnili. Na druhú stranu n á š vysnívaný štát Etiópia bol pre nás peklom. Ľudia boli nepríjemní, hádzali po nás skaly a doslova sme hladovali. Museli sme „zdrhnúť“ ďalej... Čo sa týka prípravy na cestu - bola náročná, museli sme vybavovať viac víz dopredu, čo bolo naozaj komplikované. O očkovaní rozprávať ani nebudem, toho bolo tiež veľa. No najzložitejšie bolo nájsť trajekt, ktorý nás odvezie na východné pobrežie Afriky z Európy, keďže po súši sa to v dnešnej dobe, jednoducho nedá. Ale aj to sme zvládli a napokon sme sa plavili cargo loďou z Talianska do Izraela. O prípravách by sa dal napísať minimálne jeden rozsiahly článok. Pripraviť to celé, zabezpečiť všetky detaily, vrátane techniky na natáčanie, nám trvalo 5 mesiacov.
Z cesty ste prinášali pravidelné informácie prostredníctvom sociálnych sietí, a napriek tomu že niektoré zaujímavé čísla z cesty už boli zverejnené, mohli by sme aj na tomto mieste pre našich čitateľov dať aspoň najzaujímavejšie z nich? Koľko dní cesta trvala? Koľko kilometrov denne bol priemerný denný jazdný prídel? Koľko krajín ste prešli? Ktoré?...
Áno, snažili sme sa na sociálnu sieť pridať každý deň informáciu kde sa nachádzame a čo nové sa udialo, paradoxne sa nám to darilo a internetový signál v Afrike bol výborný. Cesta trvala 145 dní, v priemere sme dali denne niečo okolo 100 kilometrov a prešli sme Izrael, Egypt, Sudán, Etiópiu, Keňu, Tanzániu, Malawi, Mozambik, Svazijsko a Juhoafrickú republiku. Priložená mapa ešte viac približuje konkrétnosť cesty.
Aký bol rozpočet výpravy? Koľkým fanúšikom sa myšlienka africkej tour pozdávala do tej miery, že sa rozhodli podporiť ju formou crowdfoundingu?
Rozpočet bol približne 30 000 €, pričom najdrahšia bola preprava na kontinent a z kontinentu. Potom technika na natáčanie a fotenie. Samotná jazda a život boli naozaj lacné. Pionier nemá veľkú spotrebu a takmer stále sme spali von pod holým nebol. Našťastie, podarilo sa nám zohnať mnoho sponzorov a hlavne štartérov cez crowdfounding, tých bolo presne 610. Bez tých ľudí by sme natáčanie filmu nedali a ani pioniere by sa nám nepodarilo poslať domov. Všetkým patri veľké ĎAKUJEM.
V akom zdravotnom stave bola zostava počas expedície? Vyhýbali sa tímu choroby a zranenia? Bolo okrem tej „drobnej“ nepríjemnosti s maláriou, inak zdravotne všetko v poriadku?
Nebolo... Bola to dlhá doba, takmer 5 mesiacov a 5 ľudí. Najviac to schytal náš kameraman Maťo Kochaník ktorý si spálil nohu o výfuk a cez ranu sa mu do tela dostala nepríjemná infekcia, s ktorou bojoval, takmer, dva mesiace cesty.. Samozrejme, bolo toho viac no nič také, čo by nás mohlo zastaviť. Až na spomínanú maláriu, tá bola naozaj nebezpečná a ja s Marekom Duranským (fotografom) sme si ju užili najviac a strávili sme 5 dní v nemocnici. Vtedy som si myslel, tu je koniec, túto cestu nedokončíme. Ale odhodlanie bolo silnejšie ako malária a tak sme to zvládli!
Akí sú africkí policajti? Stretli ste na cestách policajnú kontrolu? Je nejaká najvyššia povolená rýchlosť napríklad na púšti? Aké iné regionálne zvláštnosti okrem rýchlosti je potrebné pri jazde dodržiavať?
Policajti boli v každom štáte iní... V Egypte sme mali policajný sprievod celý čas, takže tam boli na nás milí, v Sudáne boli policajti len takí „hračkárski“ - bez zbraní a tak sme boli milí na nich my. V Etiópií sa nám snažili vždy pomôcť, no a v Keni, Tanzánií a Malawi sa snažili z nás získať peniaze, my sme si ich stále natáčali a vysvetľovali sme im, že robíme dokument o Afrike, ich krajine, rasizme atď. a to ich vždy obmäkčilo a pustili nás bez úplatku ďalej. Juhoafrická republika bola tiež špecifická a častokrát sme spávali na policajných staniciach kvôli bezpečnosti. Maximálna rýchlosť nás nezaujímala, pretože ju nedokážeme prekročiť...
Čo šport a Afrika? Aká je Tvoja skúsenosť z cesty? (je ozaj futbal v Afrike tak populárny? Atletika? Beh? Športujú vôbec? Viac? Menej ako u nás? )
Áno, futbal som videl hrať na každom kroku, inak si naozaj veľmi na iné športy nespomínam, väčšinou všetci len tak kvasili a oddychovali.
Marek, keď si bezprostredne po príchode z Afriky na amfiteátri v Banskej Bystrici urobil stretnutie so svojimi fanúšikmi, kde si sa podelil o zážitky, na túto tvoju akciu prišlo napriek nepriaznivému počasiu okolo 1000 ľudí, čo je pre porovnanie viac, ako zvykne prísť v Banskej Bystrici aj na taký tradičný a úspešný šport, ako je napríklad futbal. V tejto súvislosti napadá otázka, prečo myslíš, že sa prišlo pozrieť na tvoju prezentáciu v Banskej Bystrici viac ľudí ako na futbalistov?
To je ťažká otázka. Môžem sa len domnievať... Afrika je síce blízko nás, ale je nepoznaná. Koľko ľudí ju prešlo naprieč a na vlastnú päsť? Ľudia zo Slovenska o nej veľa nevedia, iba z médií no a ja som sa snažil o nej porozprávať všetko a vyvrátiť klamstvá, ktoré čítame na internete. Na druhej strane nás veľa ľudí sledovalo na sociálnej sieti a chceli nás vidieť naživo a chceli počuť náš príbeh, nie ho len čítať z postov. Naozaj som rád z tejto rekordnej návštevnosti a ešte viac ma tešia odozvy na túto prezentáciu, myslím že sa to ľudom naozaj páčilo.
Z tých krajín, ktoré si v Afrike prešiel, ktorú z nich by si odporučil pre taký typ cestovateľa, ako sme napríklad my u nás v redakcii, že máme radi bezpečnú, nie príliš turisticky spriemyselnenú a predimenzovanú destináciu, s peknou prírodou, plážami?
Mne sa najviac páčili tri krajiny. Sudán, síce tam nič nebolo, ale boli tam skvelí ľudia a to niekedy stačí. Ale vracať sa tam asi nie je po čo. Malawi, super krajina s tiež skvelými ľuďmi, kde všetci jazdia na bicykli. More tam síce nie je, ale nahradzuje ho jazero Malawi. A asi najväčšia „topka“ pre mňa bol Mozambik. Krásne nekonečné pláže, kokosové orechy, žiadni turisti a pomerne vysoká bezpečnosť. Rád by som sa tam kedykoľvek vrátil na dovolenku s rodinou.
Na spomínanej akcii na amfiteátri si sľúbil do jedného roka priniesť pre fanúšikov z materiálov nakrútených v Afrike film, ako to priebežne s filmom vyzerá?
Priniesli sme mnoho materiálu, cca 200 hodín a predierame sa tým, čo sme natočili, bude to myslím fakt dobrý film ale je s ním ešte veľa práce, snáď to stihneme do budúceho roka a vy si budete môcť vychutnať Afriku na plátne s pionierami... s motorkami, ktoré pred rokmi sprevádzali takmer každého Slováka v jeho mladosti...
Jozef Mazár ml.
Foto: archív Mareka Slobodníka
