Desatoro po slovensky?

Kráčajúc daždivým víkendovým Štrbským Plesom som sa pristavil pri jednej fotografii. Pri fotografii, vďaka ktorej prežívam vlastné príbehy. Vybavujem si dávne pocity, fantastické nálady, vôňu ľudského dobra, atmosféru slovenskej svetovosti. Do toho okamihu silno bubnuje smutná športová súčasnosť, a tak prirodzene i staroba musí byť pri pohľade na túto fotografiu v súčasnosti smutná, plná ústrkov, závislosti od druhých, duševnej, citovej bolesti. Keby v súčasnosti láska k našim otcom, dedom, matkám či babičkám, láska k rodičom bola samozrejmosťou, nezapísal by som si tam, pri pohľade na túto fotografiu, ktorá je súčasťou textu vetu s otáznikom: Desatoro po slovensky?

Ak by platilo štvrté prikázanie – Cti otca svojho a matku svoju – aj v reálnom svete športu Štrbského Plesa, smelo by sme mohli spomínané prikázanie z Desatoro vynechať. Lenže, my si otcov, matky nectíme, dedovizeň zahadzujeme, zatajujeme a tak sa nielen štvrté prikázanie, ale Desatoro vôbec, objavuje v rôznych variantoch skoro vo všetkých náboženstvách sveta. V tom slovenskom športovom, na Štrbskom Plese, zvlášť! Schátrané skokanské mostíky, zošedivená, zvráskavená športová tradícia svetovosti skokov na lyžiach nám pomaly nedovoľujú prejavovať úctu k tým, ktorí v roku 1950 zorganizovaním I. ročníka Tatranského pohára otvorili dvere k úspešným majstrovstvám sveta v klasických lyžiarskych disciplínach, ktoré sa konali pred zrakmi desať tisícov divákov. Vyše 140 tisíc ich sledovalo na Štrbskom Plese záverečnú súťaž týchto majstrovstiev, mnohé preplnené autobusy s fanúšikmi sa museli vrátiť domov, lebo Štrbské Pleso viac divákov neprijalo. Tento svetový rekord v diváckej účasti nebol prekonaný do dnes.

Ten, kto čítal knihu od Ing. Ladislava Harvana a kolektívu, ktorá má názov: Lyžiarske slávnosti vo Vysokých Tatrách vie i to, že organizátorom podujatia pogratuloval osobitným listom dokonca aj vtedajší prezident USA Richard Nixon. Tento list v originálnom znení je uložený v muzeálnej expozícii. Stojím pri fotografii asi 150 metrov od staručkého hotela FIS, z balkóna ktorého sa dali sledovať všetky súťaže. Šat hotela FIS poznačil čas. Ten čas, o ktorom hovorili starí Rimania: Tempus rerum imperator (Čas je vládcom vecí). Uponáhľaná súčasnosť to potvrdzuje aj na Štrbskom Plese. Pred fotografiou mám v športovej taške knižnú prvotinu Cesta na Olymp od autora Jozefa Mazára a v nej živé slová olympijského víťaza v skokoch na lyžiach Jiřího Rašku i duchovný a športový svet majstrov sveta Karla Kodejšku, Jiřího Parmu, Martina Švagerka, ich trénerov Mirka Martináka, Petra Schlanka a ďalších osobností slovenského skokanského lyžovania v kontexte československého a svetového. Kladiem si zároveň otázku: Prečo úspech rokmi odhalí najhoršie vlastnosti a pád najlepšie? Možno preto, že prijateľnosť hodnôt závisí vždy na ich úspechu. Každý, kto sa snaží dosiahnuť falošnej vyváženosti, destabilizuje spoločnosť. Rozsudky musia byť vážené len z toho hľadiska, aký majú význam pre udržanie usporiadanej spoločnosti.

Nespočetné dávne civilizácie stroskotali práve na útesoch spravodlivosti pre všetkých. Taká ignorácia ničí prirodzenú hierarchiu, ktorá je omnoho dôležitejšia. Každý jedinec nadobúda na význame len vo vzťahu k celej spoločnosti. Keď spoločnosť nebude usporiadaná v logických krokoch, bude staroba ešte smutnejšia, ešte viac závistlivejšia a ešte viac bolestnejšia ako je tá dnešná pre dnešnú väčšinu žijúcich pamätníkov. Mnohí z nich boli tiež športovcami, ktorí sa v praxi snažili ctiť otca svojho a matku svoju.

Lev Starew

 

Sport: 

0 Komentáre