Ani pred mojim prvým stretnutím s Romanom Poláčikom sa mi nepodarilo poznať viac citátov, ako ich vyriekol on sám. Možno aj preto som mu nadhodil jeden dosť nezvyčajný: „Pán Poláčik, vraj sloboda znamená zodpovednosť, preto sa jej väčšina ľudí bojí. Čo vy na to?“ Usmial sa, aby zareagoval: „Ale mne povedali, že sa budeme rozprávať o vodnom póle, nie o filozofii života. Keďže ste mi položili otázku, odpoviem. Zvlášť v súvislosti so slovenským vodným pólom, by som s takým citátom nie príliš súhlasil. Tá prvá časť citátu by aj platiť mohla, ale nemyslím si, že sa zodpovednosti napríklad v slovenskom vodnom póle veľa ľudí bojí, skôr si pod ňou predstavujú niečo celkom iné.“
Prinajmenšom zaujímavý názor. Človeka, ktorého mnohí označujú za najlepšieho vodnopólistu Slovenskej republiky všetkých čias. „Myslím si, že tak sa robiť rebríček nemôže, ani by sa robiť nemal. Každá doba mala, má a bude mať svoje hviezdy, svojich miláčikov v športe, teda aj vo vodnom póle. A vôbec, ja si ani na slávu nepotrpím. Veci beriem v živote tak, ako ich on sám prináša“ – povedal pokojne, s úsmevom na tvári. Po polstoročí vlastného života, v ktorom dáva mnohým najavo, že pretvárku pokladá za jeden z najväčších neúspechov života. A čo zvykne vravieť o úspechu? „Viete, človek by si asi nemal vyčítať to, čo vyskúšal, s čím a v čom sa presadil. Vyčítať by si mal to, čo nevyskúšal “- skonštatoval znova svojsky, na prvý pohľad, pre niekoho možno, ľahkovážne, ale pre seba, svoje vnútro, sebavedome, so žiariacimi lúčmi istoty.
Neviem prečo vo mne vyvoláva jeho správanie, debata s ním, už od začiatku, že je naučený žiť podľa svojich vlastných predstáv, pričom úžasne verí vo svoje vlastné sily. Rozmýšľam, možno človeka takého typu ubíja stereotyp, bez možnosti sebarealizácie a uplatňovania kreativity. V detstve musel byť riadnym „šintírom.“ (rozumej, chlapcom neposedným, ignorujúcim mnohé príkazy, zákazy, nariadenia – pozn. autora). „Bol som živou, neposednou piešťanskou ratolesťou. Chlapcom, ktorý sa snažil hrať futbal, hokej, športy, ktoré ponúkala v tom čase ulica Piešťan aj mojim rovesníkom. Až do chvíle, keď ma, tuším, to som mal 10 rokov, zbadal v bazéne vynikajúci česko – slovenský plavec a vodný pólista - Ladislav Bačík. Asi sa mu môj štýl športovania pozdával, lebo sa ma opýtal, či by som neprišiel na druhý deň na vodnopólový tréning. Stalo sa, odvtedy pre mňa zo športov zostalo dominantné vodné pólo“ – pomohol mi zorientovať sa v jeho typológii, či záujme o šport. „Ak by som bol zostal pri hokeji, možno by bol zo mňa vyrástol Holeček či Chára, postavu som na to mal“ – usmial sa šibalsky, akoby mi chcel takto svojsky pošepnúť, že si ten svoj svet športu premieňal na svoj obraz vlastným riadením a rozdeľovaním povinností.
Roman Poláčik mal štart do vodnopólovej kariéry skutočne raketový. Už v šestnástich rokoch mu dal Ladislav Bottlik možnosť trénovať a hrať vo vtedajšom hviezdnom tíme ČH Košice. „Nie, nie. Nepatrí sa o mne písať, že som bol talent na pohľadanie. Veď ja som, vlastne, ani nikdy nebol veľkým plavcom. S čím súhlasím, bol som „dizelár“, to znamená: idem, idem, idem...“
Keď som sa od neho dozvedel, že sa narodil 8. augusta 1963, teda v znamení „Leva“, mysľou mi preleteli životopisy a úspechy takých pozoruhodných velikánov sveta, akými sa stali Bernard Shaw, Henry Ford, Fidel Castro, Bill Clinton, Arnold Schwarzenegger, Napoleon Bonaparte a ďalší.
„Nikdy som nebol apatický k pohybu, nikdy som nebol apatický k tomu, že chcem vyhrávať. Apatia je najväčším nepriateľom šance a tým aj slobody. A ja som stále chcel vo vodnom póle vyhrávať a chcel som byť aj slobodným. Chcel som byť a zostať takým, ktorý nikdy nebude musieť pred níkým nič skrývať. Stalo sa.“ Zatiaľ čo Roman Poláčik, na môj podnet, rozprával v neviazanej debate tieto slová a ja som si zapisoval mená a priezviská Mariána Dabrovského, Radka Jaška, Laciho Vidumanského či Jóžiho Salonu a Ďuriho Kulu, ktoré familiárne dával monológom zo svojho vnútra na svetlo sveta, lebo hovoril o svojich spoluhráčoch, podčiarkol som v tejto súvislosti i ďalšiu životnú pravdu:
Koreňom všetkého zla aj vo vodnom póle je nedostatok poznania. „Mal som to šťastie, že som vo svojich osemnástich rokoch mohol reprezentovať Česko –Slovensko na majstrovstvách Európy a počas svojej športovej kariéry stráviť 20 rokov v zahraničných kluboch. Počínajúc maďarským Vasasom Budapest a končiac, trebárs v rakúskom Linczi. Svoju hráčsku kariéru som ukončil, keď som mal 46 rokov. Zistil som, že nikdy ti nebude dobre, ak budeš chcieť, aby sa v mužstve diali veci tak, ako práve ty chceš, ale je potrebné chcieť, aby sa veci diali tak ako sa dejú. Vtedy ti bude dobre!“ Cenné poznanie aj pre život.
Roman Poláčik hral v špičkových kluboch Maďarska, Chorvátska, Talianska, Grécka, Iránu, Malty a Rakúska. Vo všetkých krajinách okrem Grécka sa tešil s tým svojim klubom zo zisku majstrovského titulu. Po prvý raz tomu tak bolo v klube ČH Košice, s ktorou získal celkom 5 titulov česko – slovenských, ďalšie dva slovenské si pripísal v čiapočkách vodného póla UK Bratislava a Novák, v Maďarsku sa zaslúžil o zisk titulu ako hráč Vasasu Budapešť, v Taliansku s Neapolom, v Chorvátsku so Splitom, na Malte s La Vallettou a v Rakúsku s Linczom.
V deň svojich okrúhlych narodenín, päťdesiatin, si pozval na oslavu do podniku v Košiciach, ktorý prevádzkuje na jednej z najrušnejších ulíc jeho dcéra Nikola, blízkych ľudí svojmu srdcu, na neformálne uvoľnenie. Hovorilo sa tam podľa chuti a gusta o osobných a vodnopólových súvislostiach jeho života. „Viete, práve vodné pólo je a zostane kotvou v mojej duši“ – prezradil, ani nevediac, že sa to dostane k čitateľskej verejnosti. Aj prostredníctvom tohto vyjadrenia sa čitateľ trošku dozvedá, o čom je vnútro Romana Poláčika a ako prostredníctvom neho reaguje na svoju minulosť s vodným pólom. Našim, slovenským, i tým, ktoré hrajú za hranicami prekrásneho Slovenska.
Písal sa rok 1999, v ktorom dosiahol Roman Poláčik svoj najväčší hráčsky úspech vo vodnom póle. S tímom POŠK Split získal najcennejšiu klubovú trofej – Európsky pohár majstrov. „Vo finále tejto súťaže som hral celkom trikrát. Dvakrát predtým som neuspel s neapolskými klubmi. Zaujímavosťou je isto i skutočnosť, že vo víťaznom zápase so srbským klubom Bečej som sa striedal na poste centra s ďalším Košičanom, Sašom Nagyom. Tí, ktorí sledujú vodné pólo podrobnejšie vedia, akým úžasne populárnym je tento šport v Chorvátsku. Priaznivci vodného póla to potvrdili i po našom prílete domov, do Splitu. Našu, takmer 30 minútovú cestu z letiska lemovali rozžiarené špaliere natešených ľudí. Na námestí nás čakalo okolo 40 tisíc nadšených Chorvátov, čo nebýva všedné. Zostane to na večnosť zapísané, všetko to krásne, fascinujúce, aj v mojej mysli. Prijal nás aj prezident Fraňo Tudžman, všetkým nám udelil najvyššie štátne vyznamenanie“- opísal jubilant chvíľu šťastia, o ktorom vie, že práve šťastie ľudí spája a nešťastie ich preveruje. Nezabudol som sa ho však opýtať, či to pokladá za svoj najväčší poklad v živote. Znovu sa usmial, aby lišiacky vyriekol: „Netajím, chcel som spoznať na vlastnej koži úspešný a šťastný svet vodného póla, prispieť aj svojim výkonom k šťastiu spoluhráčov, pritom som našiel, stretol aj to svoje šťastie. Chcel som spoznať svet, aby som si mohol vážiť poklad doma. Mám tým na mysli zdravie svoje i najbližších. Nuž a práve v tom zdraví naučiť sa žiť so svojimi chybami. Chyby má a robí každý z nás. Ak by neexistovali, nebolo by víťazov, ani porazených. Veď góly padajú po chybách. Aj trénerov v kluboch či reprezentáciách zvyknú meniť po chybách. Alebo sa mýlim?... Viete, mne sa zdá môj život krajší od tých čias, keď som sa nesnažil porovnávať ho so životom iných ľudí. Je pravda i to, že presne neviem, kedy sa to stalo. Preto nezvyknem hodnotiť prácu svoju a porovnávať ju napríklad na poste reprezentačného trénera s mojimi predchodcami či tými, ktorí prišli po mne. Mrzí ma, to nepopieram, že som ako hlavný coach nedoviedol dvakrát z kvalifikácií náš reprezentačný tím Slovenska na kontinentálny šampionát. V rozhodujúcich zápasoch sme prehrali s Tureckom a Gréckom.“
O Romanovi Poláčikovi sa vie i to, že v roku 2012 bol trénerom iránskej reprezentácie, ale pre sankcie FINA voči tejto krajine, po necelom roku nútene v tejto krajine skončil. Zaujímavý bol i jeho postoj k ponuke, že mu zašlem napísané o ňom na základe nášho rozhovoru na autorizáciu:
„Nerobte si námahu. Nemusíte! Neposielajte! Môj život vždy formovali a aj v budúcnosti formovať budú, len moje myšlienky. Ak ste tie najpodstatnejšie z môjho života nezachytili správne, to nie je moja chyba. Aj vaša veľká moc ako publicistu, človeka, spočíva v slobode rozhodovania. Dobre, že sme sa stretli, spoznali, zaknihovali krásne chvíle. Nikdy neľutujme čo sme urobili, lebo v tej chvíli sme si to priali. Som presvedčený, že v našom prípade obaja...“ takto svojsky okomentoval nevšedný postoj nevšedného, úžasne príjemného stretnutia, tento príjemný optimista.
Jozef Mazár pre knihu:
Košice – mekka vodného póla