Titulná fotografia: „Každý by mal denne počúvať trochu hudby, prečítať nejakú báseň, pozrieť si pekný obraz a pokiaľ možno povedať niekoľko rozumných slov“ - povedal na vyprevadení knihy „Svedectvo veliteľa“ k čitateľovi jej autor Jozef Mazár (na snímke druhý zľava). Potom pokračoval: „Počuli sme tu nádhernú hudbu, vzácne verše z úst zaslúžilého umelca Juraja Sarvaša, v miestnosti sú nádherné obrazy, veľmi rozumné slová tu povedali mnohí pred mojim vystúpením. Chcem poďakovať všetkým za ľudskú múdrosť. Aj také obrysy mala snaha naplniť predsavzatie v obsahu dnes tu skloňovanej knihy. Teší ma prítomnosť mnohých vzácnych osobností na tomto nie každodennom akte. Mám na mysli okrem vás, všetkých tu prítomných, čestného prezidenta SOV Františka Chmelára (na snímke prvý zľava), dvojnásobnú olympijskú víťazku, členku VŠC Dukla Banská Bystrica Elenu Kaliskú (druhá sprava) plukovníka vo výslužbe, doktora pedagogických vied, dlhoročného veliteľa Dukly Banská Bystrica Ivana Čierneho (prvý sprava), o ktorom je táto kniha,“po hrejivých slovách dal autor priestor iným... Foto: Marek Čecho
Tento titulok ponúkol pre dnešný rozhovor čestný šéfredaktor časopisu Svet ŠPORTU, ale aj autor viacerých knižných publikácií, scenárista a režisér bezmála dvadsiatky filmových dokumentov o významných športovcoch Slovenskej republiky, ktoré odvysielala STV a podaktoré regionálne televízie - PhDr. Jozef Mazár. Mnohí uvádzajú jeho meno medzi športovými publicistami, iní, ktorí lepšie a hlbšie poznajú jeho žurnalistickú tvorbu, mu prisudzujú zaujímavé miesto v publicistike o slovenskej vede hlavne z oblasti celulózovo-papierenského priemyslu. On sám tvrdí, že ho život donútil zaoberať sa vplyvom športovej vedy na myslenie ľudí v rozličných oblastiach.
Jozef, vitaj na stránkach webového portálu časopisu Svet ŠPORTU a povedz, ako vnímaš súčasnú vedu o slovenskej športovej žurnalistike?
Veľmi ťažká, zložitá otázka, nad ktorou ma núti oveľa viac ako inokedy rozmýšľať situácia v súvislosti s nedávnymi oslavami 50. výročia Dukly Banská Bystrica. Núti ma rozmýšľať nad povahou vedeckej práce v oblasti športu na území Slovenskej republiky. O povahe tejto práce, pričom by sme kládli dôraz na pochybnosti a neistoty, ktoré vo vede v súvislosti aj s naším slovenským športom existujú, neexistuje v súčasnosti takmer žiadna publicistika. Hneď v úvode takého rozmýšľania ma nútia okolnosti uvažovať o dopade športovej vedy v našej republike na politiku a na otázky viery, čo v neposlednom rade znamená stručne načrtnúť, ako sa mi javí spoločnosť, naša slovenská, ale aj tá vo svete so svojimi problémami v dôsledku existujúcich vedeckých objavov z oblasti športu, ktoré v našom slovenskom športe, teda aj v športe s logom Dukly, existujú, ale tiež ešte na základe vedeckého bádania môžu vzniknúť.
Ty si už v jednej zo svojich viacerých kníh o histórii športu v Dukle Banská Bystrica napísal, ak sa nemýlim, že niektorí priatelia z oblasti športovej žurnalistiky sa ti za chrbtom smejú, keď sa verejne vydávaš na tieto publicistické cesty. Nechcú pochopiť, že by ťa také otázky ako bývalého aktéra výkonnostného športu alebo v určitom čase futbalového rozhodcu s najvyššou kvalifikáciou, akú športové školy na území Československa poskytovali, mohli zaujať, ale vôbec nečakali, že si o nich trúfneš aj verejne hovoriť a písať. Prečo to robíš?
Som presvedčený, že myšlienky, o ktorých sa budeme rozprávať, nie sú v žiadnom prípade nové. Už to, čo odznelo začiatkom rozhovoru, by smelo mohli publicisticky, verejne skloňovať filozofi trebárs v sedemnástom storočí. A dáš mi iste za pravdu, že vtedy nebol Matej Tóth olympijský víťaz a novinári sa nemuseli zaoberať vplyvom a dopadom výsledkov vedy na šport a športovú dráhu športovcov, a naša slovenská spoločnosť nebola donútená rozmýšľať nad otázkami, prečo 50. výročie osláv Dukly Banská Bystrica poodkrylo zásluhou kvality obsahu medializácie týchto osláv, rozmýšľať nad tým, ako a prečo sa športový fanúšik Slovenskej republiky stáva vďaka takým prístupom, aké sme u nás z tohto pohľadu zaregistrovali, rukojemníkom médií a prečo sa aj publicistika z oblasti športu stáva politikou života... V priebehu našich slovenských kultúrnych a tým aj športových dejín sa už v minulosti zrodilo mnoho úžasných myšlienok, ktoré sa dostali celosvetovo do žurnalistickej praxe, len na našom území od Tatier k Dunaju sa potichu z nej vytrácajú. Potom právom mnohí športovci verejne kritizujú, že šport sa stal na našom území politikou, čo nedobre vplýva na kvalitu celkového života v našej spoločnosti. Príklad ponúkol obsah publicistiky vôkol nedávnych MS v hokeji a ďalšie kauzy z oblasti športu. Verejne viac alebo menej známe.
Pýtam sa, čo z tých vedeckých konferencií o športe, ktoré na našom území financoval štát, aplikujeme úspešne v praxi? Aké novátorsky užitočné metódy pre laického športového diváka? Ako sme nimi posunuli a ktorým smerom jeho vedomosti?
Domnievaš sa, že široké športové publikum budú také filozofické otázky zaujímať?
Súhlasím, i keď mnohí o tom na základe vlastného poznania v rôznych obmenách a z rôznych zorných uhlov hovoria, že práve čitateľské a tvorivé publikum z oblasti vedy, tej športovej, ale aj žurnalistickej, v našom štáte mlčí. A tak nám žurnalistov vo veľkej miere vychovávajú v školách ľudia, ktorí zasnúbili svoje životy s inými produktami, než praktickými poznatkami z oblasti žurnalistickej vedy pre prax. Pritom osobne prechovávam nesmiernu úctu k úžasným veličinám z oblasti žurnalistického vzdelávania aj praktického života, vážim si viacero vysoko erudovaných novinárov v písaných a elektronických médiách, od ktorých sa mám čo učiť. Chýba systém ucelenej žurnalistickej tvorby odvíjajúci sa od výsledkov vedeckých bádaní, ktoré existujú, len sa v praxi neuplatňujú. Viem dobre, ako to chodí v súčasnej slovenskej žurnalistike. Viem, o čo ide monopolom na tlačené slovo a slovo v elektronických médiách v oblasti športu. Sčasti poznám, ako veda posúvala napríklad tvorivé, kvalitné a vysoko erudované prejavy dnes už nežijúceho športového komentátora Karola Poláka, aká disciplína a aké metódy panujú dnes pri výchove kvalitných žurnalistov. Tu, v tejto oblasti viem, že sa nezosmiešnim. Preto verejne zdôrazňujem, výsledky žurnalistickej vedy v oblasti športu spia, nie sú opakované a vyžadované súčasným praktickým životom. Štát musí byť v tomto smere spravodlivým sudcom! Potom by nám nechýbalo na našom území mienkotvorné športové médium a čitateľ, športový fanúšik, by sa nestával rukojemníkom športovej publicistiky. Toto nie je o „izmoch“, ale o vyžadovaní kvality uplatňovania existujúcich vedeckých poznatkov z oblasti športu v praxi. Tým sa neodvážim kritizovať smerovanie ani jedného športového súkromného média.
Opýtam sa ťa vzhľadom na to, čo tvrdíš - čo je pre teba žurnalistická športová veda?
Tento termín je spravidla používaný vo viacerých významoch. Najznámejší je od novembra 1989 v našom štáte v súvislosti s konaním medzinárodných konferencií z oblasti vedy pre šport a slovenské školstvo. Myslím si, že neurobíme nič zlé, ak nebudeme obzvlášť presní. Vo svete známy a uznávaný vedec Američan Richard F. Feynman vo svojich vystúpeniach pre laickú verejnosť tvrdil, že byť puntičkársky nie je vždy užitočné. Presvedčil som sa, keď som vyhrával novinárske súťaže z oblasti iných vedných odborov zásluhou novinárskej tvorby v odvetvových novinách odvetvia celulózy a papiera – Slovcepa. Len tak okrajovo: myslíte si, že je to náhoda, že práve 3 fabriky z tohto odvetvia zo Slovenskej republiky patria k súčasnej európskej ekonomickej špičke?!... Niekedy sa slovom veda označuje zvláštna metóda, ako niečo objaviť. Niekedy veda znamená súhrn informácií, ktoré boli takto objavené. Tiež to môže znamenať výrobný proces, ktorým niečo nové zhotovíme. Tomu spravidla vravíme – technická aplikácia. Pýtam sa, čo z tých vedeckých konferencií o športe, ktoré na našom území financoval štát, aplikujeme úspešne v praxi? Aké novátorsky užitočné metódy pre laického športového diváka? Ako sme nimi posunuli a ktorým smerom jeho vedomosti? Ako sme pomohli nárastom odbornej kvality novinárskeho slova obhajobe úprimných postojov a úprimného konania napríklad v prípade Mateja Tótha? Ktoré novinky z oblasti vedy sa môžu prognosticky v športovej žurnalistike objaviť? V bežnom živote mnohé vedecké poznatky zovšeobecneli, ale novým generáciám ich nepripomíname! Pokrokový svet ide opačným smerom. Preto po revolúcii skúpil všetky okresné noviny, stále skupuje slovenské mladé mozgy. My si v našom štáte odbornú kvalitu vážime veľmi málo. V oblasti športovej žurnalistiky zvlášť. Zamieňame si ju s populizmom a pochlebovačstvom.
Rozumiem. Takže tu niekde treba hľadať vlásočnice zrodu tvojho výroku: „Každý človek dostane kľúč od nebeskej brány. Tento kľúč však odomyká aj bránu pekiel.“...
Prepáč, musím ťa prerušiť. To nie je môj výrok. Počul som ho od jedného černocha na pláži v Karibiku a veľmi som sa svojím vnútrom a vlastným konaním s jeho obsahom stotožnil. Nezakrývam, moja publicistika je týmto výrokom poznačená.
Jozef Mazár (vľavo) v jednom z mnohých rozhovorov s velikánom svetového hokeja, dvojnásobným olympijským víťazom a deväťnásobným majstrom sveta Vladimírom Petrovom počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v dňoch 27. apríla až 13. mája 2007. Vtedy bol v Mytišči hosťom známeho trénera Viktora Tichonova, v sprievode ktorého navštívil aj presscentrum v tomto športovom objekte. Foto: Jozef Rejdovian
Aj ti také životné smerovanie prinieslo niečo užitočné pre život?
Snažím sa byť realistom, snažím sa vždy tešiť z úprimných úspechov tvorivých ľudí, z ich šťastných tvárí. Preto sa rád objavujem v oblasti významných veličín domáceho i zahraničného športu. Už tomu bude takmer polstoročie. Mimochodom, Dukla Banská Bystrica ma nasmerovala na takú cestu. Tam som pričuchol k pyramíde nárastu športovej úspešnosti. Karel Kodejška, František Kunzo, Jožko Pribilinec, Michal Martikán, Elena Kaliská, Jirko Parma, Matej Tóth, ale aj tréneri Juraj Benčík, Jozef Martikán, Peter Mráz, Peter Benedik, Jiří Synek, Mirko Martinák, Jiří Valter, Tibor Kiss a ďalší, z mladších napríklad Ľubo Križko, ma svojimi športovými výsledkami nútia orientovať sa na takú cestu, o ktorej hovoríme. Praktiky z Dukly ma priviedli od pána docenta Jozefa Vengloša k Josefovi Masopustovi cez Ota Pavela, zásluhou športových funkcionárov Ivana Čierneho či Jaroslava Priščáka, manželov Zátopkovcov, Ivana Satrapu, k spoznávaniu koreňov úspechov na svetovom hokejovom ľade Igora Libu, koreňov úspechov slávnych hokejových Košíc hlavne v osemdesiatych rokoch minulého storočia, k trénerovi Jánovi Faithovi, jeho menovcovi Selvekovi, k trénerskému velikánovi svetového hokeja Viktorovi Tichonovovi, hokejistom Sergejovi Makarovovi, Vladimírovi Petrovovi, Petrovi Bondrovi, atletickým funkcionárom Sergejovi Bubkovi, Albertovi Juantorenovi, Petrovi Korčokovi, Ladislavovi Assványimu, Antonovi Siekelovi a ďalším. Spomenúť musím aj Ladislava Bottlika, ale mohol by som spomenúť i ďalších vodných pólistov bývalej ČH Košice. Takí ľudia ma nasmerovali na cestu, kde sa dá stretnúť bohatstvo. Komunikáciu s múdrymi ľuďmi tejto planéty pokladám za najväčšie bohatstvo, ktorého som sa mohol dotýkať a čo-to si z neho pre svoj život získať. Prečo práve týchto ľudí spomínam? Ani jeden z nich ma neupozornil, ktorá z brán otváraná tým istým kľúčom vedie do pekla a ktorá do nebies. Takého človeka niet, ktorý by na to vedel upozorniť. Preto som zostal pri hľadaní a riešení tohto problému. Samozrejme zásluhou športu.
Rozumieť tomu tak, že túto oblasť hľadania pokladáš za najdôležitejšiu?
Podľa môjho názoru je prehnané takto približované moje skúsenosti zahrnúť do oblasti vedy. Títo a im podobne zmýšľajúci ľudia skôr ovplyvňovali moje etické a spoločenské konanie. Nasmerovali moju cestu, aby sa aj šport stal prostredníctvom publicistiky v praxi nástrojom na ceste k zdraviu, potešeniu, radosti, pokoju, mieru, sociálnemu zmieru. Kvalitní novinári mali možnosť stretnúť sa a prežiť pocit úspešnosti kvalitného teplého výtlačku svojho periodika. Precítiť dobrodružstvo poznania výroby, poklad, na tvorbe ktorého sa podieľali. Život mi dovolil dotýkať sa v školských laviciach učiteľov – vedcov. Budem konkrétnejší – Jána Karola v Nižnom Hrušove, kde som vyrastal, Tibora Babjaka, Jozefa Štefana, Antona Hnáta na SVŠ v Michalovciach, Martina Gregora, Juraja Filčáka, Tomáša Stejskala, Michala Beleja a ďalších, ktorí ma zoznamovali so spájaním teórie a praxe v živote na PdF UPJŠ v Prešove, či Fraňa Rutkaya, Leopolda Slováka, Jozefa Virčíka, Borisa Droppu a ďalších na FF UK v Bratislave počas štúdia rozhlasovej žurnalistiky. No a s plnou vážnosťou musím spomenúť okresné Zemplínske a Vranovské noviny, ich dvoch šéfredaktorov Ladislava Niemieca-Kopčíka a Tomáša Sabovíka. Tí mi vštepili pre prax myšlienku, že novinárska veda je úžasne vzrušujúce, fantastické dobrodružstvo, v ktorom musí novinár dbať na dodržiavanie etiky slova, verifikáciu faktu, musí sa celý život učiť spoznávať súvislosti života. Kto tak nerobí, ten nechápe ducha doby. Sám som až na prahu mladíckej staroby pochopil, ako sú všetky formy života na tejto zemi dokonale navzájom pospájané. Chcem tým naznačiť, že veda o žurnalistike sa musí zaoberať všetkými problémami, ktoré je možné pozorovaním analyzovať. Veda však nerozhoduje o tom, ako jej poznatky využívať či nevyužívať v praxi. To už je technika, systém využitia získaných poznatkov. Na to sú určené iné skupiny ľudí. Z iných oblastí života. Chcel si vedieť, čo mi hmýri hlavou po tohoročných oslavách 50. výročia založenia Dukly Banská Bystrica. Snažil som sa na základe tvojich otázok to verejne zodpovedať vo veľmi širokých súvislostiach. Pôsobenie športovcov s logom Dukly na prsiach je v spoločenskom živote nezastupiteľné. Dukla je značkou vysokej kvality, preto ma jej oslavy nútia rozmýšľať o zmysle bytia.
Marek Čecho
titulná foto: autor