Včera otriasla futbalovým Slovenskom smutná správa. Vo veku 75 rokov zomrela veľká a nezastupiteľná futbalová postava populárnych košických strojárov (rozumej VSS Košice – pozn. autora nekrológu) futbalová legenda - Ján Strausz. Počas aktívnej kariéry bol symbolom klubovej vernosti a súperom nastrieľal 115 ligových gólov, vďaka čomu sa stal aj členom klubu Ligových kanonierov. Prvú Informáciu prinieslo štvrtkové vydanie denníka Korzár.
Ján Strausz, ktorého mnohí prezývali Johann podľa známeho hudobného skladateľa, sa vo štvrtok 16. novembra dožil vzácneho životného jubilea 75 rokov. Oslavu v spoločnosti bývalých spoluhráčov plánoval na 14. decembra toho roku. V stredu 29. novembra však náhle skonal vo svojom dome.
Ak som bol s niekým v dlhoročnom kontakte, tak s humorom stále naladeným Jančim, ako som ho familiárne oslovoval, istotne. Bol pre mňa jedným z ligových futbalových primášov, ktorého som nielen ako športový publicista, ale aj ako futbalový rozhodca poznal osobne z futbalových trávnikov, keď na sklonku svojej futbalovej kariéry obliekal dres futbalovej Čane. Spolu s dnes už tiež nebohým spoluhráčom z VSS Košice, Františkom Hoholkom.
Pamätám sa napríklad na zápas v Budkovciach, kde nastúpil na ihrisko v záverečnej štvrťhodine za stavu 2:0 pre domácich. Za tú chvíľu mu práve nevyspytateľný a skúsený Ferko Hoholko „položil“ na hlavu dlhými centrami na hranici šestnástky dve lopty a on už vedel čo s nimi, aby sa zatrepotali v sieti. Zápas skončil nerozhodne 2:2.
Naše priateľstvo však začalo oveľa skôr. Niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa zúčastnil krásnej športovo – spoločenskej akcie medzi priaznivcami športu v hornozemplínskej obci okresu Vranov nad Topľou, Nižnom Hrabovci. V živej debate so stovkami priaznivcov športu odpovedal na množstvo otázok spolu s nedostižným a slávnym Emilom Zátopkom, súčasným reprezentačným futbalovým trénerom Jánom Kozákom a vtedajším hokejovým expresom svetového kalibru – Vincentom Lukáčom.
Keď sa vždy veselo naladeného Johana opýtal jeden z jeho stálych obdivovateľov – Jožko Štefanov, za koľko behá stovku, okamžite zareagoval Vinco Lukáč so slovami: „Stopercentne viem. Za 500 korún!“ Do špiku preplnený Kultúrny dom v Nižnom Hrabovci tlieskal. Kde bol Janči, tam musel byť aj humor.
Raz sa zúčastnil spolu s o nič nie menej populárnym Andrejom Daňkom turnaja O pohár Jozefa Vengloša v Banskej Bystrici na Štiavničkách. Keď som v predvianočnom čase kráčal k futbalovej hale tamojšej Dukly a videl pred ňou rozosievať humor Johana, ktorý v šesťdesiatych rokoch počas vojenčiny obliekol aj ligový dres Dukly Praha.“ Janíčko, čo ťa tak dobre už z rána naladilo?" Na odpoveď som nemusel dlho čakať: „ Peťo ( rozumej slávny tréner a bývalý Johanov spoluhráč vo VSS Peter Benedik - pozn. autora) nás otrávil čerstvým vzduchom na Fuggerovom dvore (bývalí hráči slávnych VSS medzi ktorými nechýbali Andrej Daňko, Ďoďo Štafura Fero Králka a ďalší boli ubytovaní v horskom rodinnom hoteli nad Banskou Bystricou s týmto názvom - pozn. autora). „Morjo si nás pritom včera večer vychutnal oslavami svojich narodenín. Potom sa čuduješ, že sme ešte veselí...“ zareagoval, aby sme sa po týchto slovách bratsky a neformálne, ale o to priateľskejšie vyobjímali. Vtedy sme spolu tiež s ďalšími spoluhráčmi VSS zaspomínali na krásne chvíle, ktoré futbalovo trávili v dresoch vo federálnej kvalitnej československej futbalovej lige veľmi úspešných VSS pod trénerskou taktovkou docenta Jozefa Vengloša, ktorý tam prišiel trénovať z jednej z mnohých zahraničných dlhodobých trénerských zastávok
Posledné naše stretnutie bolo v Košiciach na slávnostnej schôdzi Olympijského klubu Košíc, ktorého sa tiež zúčastnili viacerí Jančiho spoluhráči. Keď do slávnostne vyzdobenej sály vstúpil tesne pred začiatkom Johan, niektorý z nich hlasno poznamenal: „Johan, čo robíš, že si tak znova omladol?“ Slovami reagoval na tmavý prieliv na Johanových vlasoch. A Janči vtedy znova v momente múdro odpovedal: „Múdrosť, krása a odvaha získavajú cenu iba šťastím.“ Opäť sme sa mnohí chutne smiať.
Na ceste späť, do Banskej Bystrice mi v aute predseda Združenia olympijských klubov Slovenska Ivan Čierny okrem iného položil zaujímavú nezodpovedanú otázku: „Kto vie, koľkí vedeli, že ten vždy veselý Johan použil vlastne pri odpovedi citát slávneho spisovateľa Johanna Wolfganga von Goetheho?..“ Po chvíli úsmevného ticha v jeho aute som skonštatoval: „Mnohé múdre a cenné knihy z histórie života futbalistov VSS Košice knižne spracoval známy futbalový historik Eugen Magda. Bohatá futbalová cesta na Olymp Jána Strausza je v tejto publicistike tiež dôstojne a vyčerpávajúco zastúpená. Tie, často nenapísané a žurnalisticky nespracované príhody o Johanovi nosí ešte stále vo svojom srdci skúsený a futbalovým životom vo futbalovej šatni VSS od svojho detstva cepovaný novinár Vlado Mezencev.“
Vtedy som ani netušil, že aj takto sa dá rozmýšľať a prihovárať po nečakanej smrti spomienkami na vzácne futbalové osobnosti. Janíčko Strausz, nech Ti je naša slovenská hruda ľahká. Tvoj život z rodného Mukačeva nebol prechádzkou ružovým sadom, ale bol obohatený Tvojou zásluhou o krásne futbalové chvíle a vzácne momenty s Tebou. Mnohé sa v prípade i tej najkrajšej a najdôstojnejšej rozlúčky nedá napísať. Jednoducho, slávny majster, Život na Zemi to nedovoľuje. Česť Tvojej nehynúcej pamiatke!
Jozef Mazár, jeden z Tvojich mnohých úprimných priateľov a futbalových obdivovateľov.
Foto: Miloš Kopča/ archív SFZ