Zlyhanie je len epizóda, nie charakterová vlastnosť

Elenka Kaliská potvrdzuje svoje športové nasadenie a úžasné skúsenosti v každej jazde.

 

Život mi dovolil poznať štyri životné obdobia skutočnej a neopísateľnej krásy, zároveň dcéry a dieťa lásky: Jar, Leto, Jeseň a Zimu. Bývalá úspešná cyklistka Lenka Ilavská a olympijská víťazka vo vodnom slalome Elenka Kaliská, reprezentantky nežného pohlavia, ktoré v ich športovom majstrovstve a úprimnosti nemožno spochybniť, mi pre zmenu v priebehu desiatich, pätnástich sekúnd načrtli úsečnými vetami a pohľadmi na seba dôležité prístupy svojho športového vnútra, neopísateľný zápal, ktorý vložili do boja za osobný či profesionálny úspech. „Elenka, dobre si pamätaj, zlyhanie je len epizóda, nie charakterová vlastnosť“ s úsmevom po už spomenutom sotva pätnásť sekundovom zvítaní poznamenala Lenka, aby sa so slovami: „Veď sa ešte v priebehu týždňa stretneme“ hneď vzdialila tak šesťnásobnej víťazke Svetového pohára vo vodnom slalome, ako i mne.

Krásnu a nevšednú myšlienku vyslovila Lenka nevediac, že v mojom vnútri ňou vyvolala úvahu na témy, šťastie, krása, inštinkt, bystrosť, šikovnosť, múdrosť, úsmev, úspech a čo ja viem, čo ešte.

„Elenka, zlyhanie a chyby, to pravdepodobne k sebe patrí,“ snažím sa v momente odchodu štíhlej a milej športovkyne nadviazať kontakt s nositeľkou všetkých svetových športových triumfov, aké vedia prinášať olympijské hry, majstrovstvá sveta a majstrovstvá Európy. O zisku slovenských titulov so zaujímavo uvažujúcou, otvorenou a rozvážnou športovkyňou rozprávať nechcem, lebo tie slovenské patria k jej menu a výkonnosti akosi už samozrejme. „Takže Elenka, ak vám tak môžem familiárne hovoriť, ako posudzujete chyby? Mrzuto? Láskavo, alebo len tak nasilu?“

„Hovorí sa, že je lepšie učiť sa na chybách iných, možno ma aj preto viac mrzí ak sa musím učiť na svojich vlastných. Nie, nie som neomylná, bezchybná. Keď urobím chybu, analyzujem jej príčiny, snažím sa tej istej, alebo podobnej viac nedopustiť, nerobím zo zlyhania a chýb vedu, ale sú mi výstrahou do ďalších dní života. Veď ste počuli Lenku, zlyhanie či chyba je len epizódou...“ reaguje reprezentantka Slovenska vo vodnom slalome, ktorá v sebe cibrí profesionalitu každý deň ako kvety – od tých najjednoduchších po najušľachtilejšie. 

„Dá sa u žien a dievčat tolerovať nedbanlivosť?“ – pýtam sa vás v zapätí, lebo som presvedčený, že laická športová verejnosť chce vedieť a poznať esenciu života úspešných športovkýň, chce poznať ich názory na život a jeho míľniky, rada by nahliadnuť čo najhlbšie do ich súkromia, ba až trinástej komnaty. „Osobne  mi je na túto otázku ťažko odpovedať. Mám rada presnosť, spoľahlivosť a čistotu. Teda i duše“ – pokojne reaguje. E. Kaliská, ktorá má obdivuhodný myšlienkový i spoločenský pôvab odvíjajúci sa od jej úprimnosti, nefalšovanosti. Stále ho pestuje. Už ako sedemročná, po prvom ročníku základnej školy vstúpila do života športu, začala školu náročného boja o svoj osud, začala v sebe rozvíjať pozitívne postoje k životu. 

„Vy máte pevnú vôľu, asi preto dosahujete aj tie najnáročnejšie ciele?..“ zámerne polohlasno uvažujem v jej prítomnosti, aby som jej vzápätí adresoval ďalšiu otázku: „Opustili ste v živote niekedy to, do čoho ste sa zahryzli? Nedokončili ste niečo, čo ste začali?“

„Vytrvalosť a trpezlivosť to sú odrazové lúče vnútornej rovnováhy, ktorá musí ovládať vaše chcenie, vaše rozhodovanie v každom veku života. Takú filozofiu som začala praktizovať veľmi skoro a pravdepodobne aj vďaka tomu viem, že sa nikdy nepustím napríklad do vyšívania. Ručné práce ma neoslovujú. Tak to musím povedať, lebo čas by som si aj vedela nájsť, ale to by som musela chcieť s nimi začať.“ – načúvam ďalšej zaujímavej odpovedi rodáčky zo Zvolena, ktorú začala trénovať už po prvom ročníku základnej školy Oľga Lejsalová. Dnes nie je trénerkou, dnes učí vysokoškolákov cudzie jazyky. „Viete, už vtedy som bola na pochybách ako začať, keď som nevedela plávať?!... Uvažovala som, trápilo ma, ako to len prezradím svojej prvej trénerke v živote a hlavne, čo mi ona na to povie. Odhodlala som sa s pravdou von. Čuduj sa svete, jej reakcia bola: „To nič, počas prázdnin začneme trénovať aj plávanie.“ Plávať som sa naučila, ba k zoznamovaniu sa s vodným slalomom pribudlo i zoznamovanie sa s plutvovým plávaním. Mojimi prvými spolu trénujúcimi boli Alenka Požgajová a Katka Šantová. Bolo to v období, kedy som skutočne nemala vyhranenú a jednoznačnú oddanosť, aj tú, takú vnútornú – vodnému slalomu.Až náznak Ing. Jána Stacheru, môjho ďalšieho trénera, že by som sa mala venovať systematickejšie len jednému športu, vo mne urýchlil vnútorné rozhodnutie, či pôjdem cestou vodného slalomu, alebo sa upíšem plutvovému plávaniu ako môj starší brat. Rozhodla som sa pre vodný slalom. Mala som vtedy, tuším deväť rokov.“

V tejto knižke som už v podaktorých kapitolách naznačil, že nie som prívržencom amerického systému „výroby hviezd“, ani tých športových. To však neznamená, že sa v prípade úspešných ľudí nepýtam, či sa stotožňujú s nejakým vzorom, ktorý v sebe skrýva obrovskú vôľu a nezlomnú disciplínu. „Nie, nenarodila som sa ani majsterkou Európy, ani majsterkou sveta. Pozorne som však sledovala svoje súperky, skúsenejšie vodáčky, samozrejme, že som chcela byť raz lepšia ako ony.“

Pravdepodobne aj na prípade o niečo skôr narodenej, skúsenejšej Štěpánky Hilgertovej pochopila, že ctižiadosť nemá nič spoločné s lenivosťou. Zámerne však týmto smerom naše športovo-psychologické, životné a filozofické úvahy nekormidlujem, lebo od svojej spolu debatujúcej dostávam dosť podnetov na to, aby som ľahko vnímal jej prirodzenosť, neumelkovanosť a vrodenú inteligenciu. 

„Poučovala vás mamka v mladosti skôr úsmevom, alebo známym no! no! no?! Myslíte si, že mladosť musíme poučovať s úsmevom?“

„Dakedy s úsmevom, ale tým no!..no!..no! vo mne vypestovala veľký rešpekt voči jej názorom na moje správanie a konanie. Najskôr, keď som bola malá, som ju rešpektovala asi skôr preto, aby nebolo veľa hrešenia na moju adresu, dnes určite viem, že mi vštepila niečo také dobré a užitočné pre život, čo sa ani nepokúšam vyjadriť slovami“ – skromne reaguje Elena Kaliská. Načrtnutým optimizmom vo svojom pohľade akoby chcela verejne priznať, že mladosť nie je obdobie života, je to stav mysle, prejav vôle, kvalita predstavivosti a prístupov k zlomkovým situáciám trebárs aj v športe. Je to víťazstvo odvahy nad bojazlivosťou, víťazstvo túžby po prekonaní aj tých najväčších nástrah, ktoré vedia pripraviť šport a život, víťazstvo túžby nad láskou k pohodliu. „Vôbec nie som takým spáčom, ktorý by dokázal prespať v perinách napríklad poldeň. Nezvyknem správať dlho, i keď mám vôkol seba priateľky, ktoré si vedia s úžasom vychutnať dlhší spánok. Tešia sa naň. Po tréningoch radšej regenerujem pri hudbe. Najradšej počúvam melódie 80-tych a 90-tyh rokov. Tým nechcem povedať, že spánok vôbec nepotrebujem, veď počas neho úplne vypnem všetko vôkol seba, odreagujem sa od denného virvaru, zabudnem na všetko, uvoľním sa.“

Znova Elenkina nápoveda, že všetko v živote je v našich vlastných rukách. Len sa treba naučiť napredovať za každých okolností a úplne vyrovnane. Počas jej vyjadrovania sa snažím odhaľovať zápalky pre ten plameň, ktorým dokáže premieňať banálne veci na výnimočné.

„Nie je veľkým umením spozorovať pri návšteve Paríža dominantnú Eiffelovu vežu, mňa viac poteší, ak tam v kvetinovom záhone objavím takú kvetinku, ktorá krásou, vôňou vyvolá v mojom vnútri úžasný pocit dobra, pokoja. Pýtate sa, ktoré miesto a mesto ma vo svete najviac očarilo, ktorý kút sveta najviac obdivujem? Všade, kde som bola ma niečo očarilo, alebo inšpirovalo. Vždy som pri sledovaní niečoho pookriala na duši. Každá krajina v sebe skrýva nádheru. Skrývajú v sebe i všetci ľudia, len sa nám musí podariť tú krásu, tie prednosti odhaliť. Najútulnejšie sa však cítim rozhodne vo svojej izbičke v rovnom Zvolene alebo dnes už aj v Liptovskom Mikuláši.“ Na Liptov presídlila Elenka z rodného Zvolena v roku 1992. Už ako seniorka. Keďže o jej pôsobení v Liptovskom Mikuláši prinášame beletristický pohľad na inom mieste, venujme sa chvíľu jej juniorským rokom vo vodnom slalome.

Prvých oficiálnych majstrovstiev sveta juniorov sa v roku 1986 v Rakúsku nezúčastnila. Bola ešte mladá, vo Zvolene navštevovala najskôr základnú, potom i Strednú priemyselnú školu drevársku, odbor nábytkárstvo. „Rozoznám drevo“  - hovorí sa usmieva sa, nemá pritom vôbec na mysli drevo športové, lebo talent a jeho zúročenie  v športe vôbec nepokladá za prvoradé. Hlavne, ak vníma svet prostredníctvom komplexného života. „Na úkor športu som v škole nikdy nezažila. Ale dnes viem stopercentne, že nie som v tomto obore tak doma ako povezme tie, ktoré s drevom denno-denne žijú, denno-denne ho majú pred očami, či už ako nábytkové návrhárky, alebo povedzme, drevárske inžinierky. Veď to poznáte, špičkový vrcholový šport potrebuje celého človeka.“ Ak aj vy chcete poznať ďalší kúsok športovej dráhy E. Kaliskej, jej životných postojov a názorov, kráčajme kúsok cesty spolu!

Táto výnimočne náročná športovkyňa voči sebe samej prezradila, že predovšetkým v záujme vlastného zdravia sa snaží čo najlepšie ovládať svoje telo a svoju myseľ. Jej slovo je v rozhovore nevtieravé, pokojné. Dokonca aj vtedy, keď hovorí o svojich prvých majstrovstvách sveta juniorov, ktoré boli v roku 1988 v Španielsku. Slalomová trať Seode Urgele s prírodnou vodou ju dobre preverila. Skončila ôsma, tréner a realizačná skupina československej juniorskej reprezentácie od nej očakávali lepšie umiestnenie. „Urobila som hrubú chybu, minula som bránku, do ktorej som sa musela vrátiť, a tak dnes radšej spomínam na pána Ondreja Cibáka, ktorý vtedy prišiel do krajiny slnka a príjemných ľudí obhliadnuť prostredie, v ktorom mal pripraviť umelý kanál pre barcelonskú olympiádu v roku 1992“ – popisuje vzdialenejšiu minulosť. Aj do roku 1990 sa vracia skôr iba preto, lebo vyzvedám a pýtam sa na ďalšie jej pôsobenie v československej reprezentácii. Ako juniorská reprezentantka získala svoju prvú medailu na majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku. V roku 1990 tam hladka 3xK1 v zložení Irena Pavelková, Petra Plavianiková a Elena Kaliská obsadila pre Československo striebornú medailovú pozíciu, v kategórii jednotlivkýň bola v K1 štvrtá.

Medzi ženami dominovali v tom čase v Československu reprezentantky spoza západného brehu Moravy, teda Česky – Štěpánka Hilgertová, Zdena Grossmanová a Marcela Sadilová. Slovensko nemalo ani v tom čase silnú vodácku základňu žien a napriek tou, že spomínajú pretekárky z Čiech s Elenkou dobre vychádzali, do reprezentácie žien ju jednoducho nepustili. A tak mala táto pretekárka svoju premiéru na svetovom šampionáte medzi seniorkami až po osamostatnení Slovenska v roku 1993 v talianskej Mezzane, kde skončila deviata. Najlepšia z trojice slovenských reprezentantiek. Ďalšími dvoma boli Gabriela Brosková-Zamišková a Stanislava Kováčová.

V neskúsených rokoch reprezentácie nemusí žať pretekár medailové úspechy. Úspech vychádza najskôr z toho, že reprezentuje oddiel, stredisko, vlasť. Elena Kaliská bola v tom čase členkou vrcholového športu Ministerstva školstva, lebo bola zaradená v Centre akademického športu. Jej trénerom bol Dr. Ján Prachar z Prievidze, predtým aktívny plavec. „Na podmienky som sa nemohla sťažovať. Mám takú skúsenosť, že každé centrum vrcholového športu sa snaží na základe vlastných možností poskytnúť reprezentantkám to najlepšie čo má, snaží sa vytvoriť maximálne podmienky. Výnimkou nie je ani súčasné Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica so svojim dislokovaným oddielom vodákov v Liptovskom Mikuláši. Keď mi Elena Kaliská prezradila, že spokojná je aj so spoluprácou, odbornými a ľudskými kvalitami svojho súčasného trénera Petra Mráza, na ktorého som počul aj od trénerských kolegov z iných druhov športu v banskobystrickej Dukle tie najlepšie referencie, vzdal som sa pôvodného zámeru hovoriť aj s ním v prítomnosti Elenky. Napriek tomu, že hovoriť s ním o trénerských postupoch, fyzických danostiach a výsledkoch jeho najúspešnejšej zverenkyne hovoriť budem, lebo je to hlavne pre odborného čitateľa užitočné. Isté je jedno – a to aj bez rozhovoru s Petrom Mrázom – vynikajúce úspechy ostatných rokov sú výsledkom dobrej spolupráce športovkyne s trénerom, dobrej atmosféry v jeho tréningovej skupine, kde sa podľa slov Elenky javí ako veľký talent Filip Machaj, je to výslednica prísnej telesnej a duševnej disciplíny olympijskej víťazky z Atén, kde triumfovala v roku 2004 pred Rebekou Gidus z USA a Helenou Revers z Anglicka. V úlohe favoritky cestovala do Atén i preto, lebo hlavne vo Svetovom pohári získavala víťazstvami cenné skalpy špičkových svetových vodných slalomárok. Svoje majstrovstvo, svoju odvahu, svoju chuť po najcennejších víťazstvách dokumentovala aj v austrálskom Penrite, kde získala na olympijskej trati svoj prvý titul majsterky sveta.

Keďže presné medailové výsledky z OH, MS a ME sú vďaka štatistikám Pavla Blažeka, bývalého úspešného chodca Dukly uverejnené v závere textovej časti publikácie: „Naša Dukla pod Urpínom“ užitočnejšie bude poznať dôvod vnútorných víťazstiev, konfliktov, prerodov tejto špičkovej svetovej kajakárky.

„Dnes je náš šport, čo sa týka zahraničnej konkurencie, nabitý skvelými pretekárkami. Je mnoho takých, ktoré sú dobré, ale aj mnoho takých, ktoré sú vynikajúce“ – konštatuje premožiteľka vo svete veľmi známej a váženej kajakárky Štěpánky Hilgerovej, ktorú prvý raz pokorila na trati v jej domácom prostredí počas ME v roku 1998 v Roudnici nad Labem, kde získala svoj prvý európsky titul. Potom ho obhájila v roku 2002 v Čuňove na Slovensku, ale už bolo v tejto kapitole napísané, že viac sa suchopárnymi výsledkami Eleny Kaliskej zaoberať nebudeme. Mnohé už bolo o tom napísané, zásadné trénerove stanoviská a pohľady dotvárajú pohľadnicu na túto pretekárku. V tomto prípade radšej „pripádlujme“ k starej pravde, ktorá hovorí, že v odvahe dokončiť plány, s ktorými začala na Hrone, ktorú kula v drevenej lodenici vodákov Zvolena, ktorým určitý čas zanietene pomáhal aj môj niekdajší spolupracovník novín Echo šport, týždenného periodika zameraného predovšetkým na futbal v banskobystrickom regióne JUDr. Michal Bednárik. Odvtedy už pretieklo Hronom úžasné množstvo vody, ale Elenka v húževnatosti nepovolila tak, ako brehy tejto rieky počas silných prívalov vodstva, lebo sú spevnené kamením.
- Ona spevňuje svoje ciele vytrvalosťou, ktorá je pre ňu typická v športe i živote. Keď sa jej pýtam či vysokoškolský diplom znamená záruku úspechu v živote a športe, najskôr citovým „hm...“ prelúska podstatu otázky, aby vzápätí vyslovila ďalšie svoje pozoruhodné videnie: „To, že získate diplom, ešte nemusí znamenať úspech. Napriek tomu ho chcem toho roku vlastniť, chcem úspešne zavŕšiť štúdium telesnej výchovy na UMB v Banskej Bystrici, obhájiť diplomovú prácu na tému: Športová príprava Eleny Kaliskej zameraná na štvorročný olympijská cyklus pred OH v Aténach.“

Vyjadrovaním ani v tomto prípade nepadá táto sympatická spoločníčka do pasce uniformity, tobôž už nie frázovitosti „Mám rada rovinu v komunikácii, pravdu, úprimnosť, otvorenosť a presnosť“ reaguje, keď otáčam reč ako a čím čelí nástrahám v živote. „Snažím sa vyvarovať zlu a relaxovať v okruhu ľudí, ktorí sú nabití pozitívnou energiou. Viem, že na tomto svete existujú veci, ktoré nezmením, nech budem akokoľvek pripravená na nástrahy, preto som šťastná, keď napríklad relaxujem v prítomnosti dobrých ľudí, ktorých je na svete mnoho. Nepýtajte sa ma na mená z môjho okruhu, nemôžem vám ich povedať, lebo by som mohla na niekoho zabudnúť a uraziť ho.“

O Elene Kaliskej vám verejne prezradím ešte jedno, čo ona sama v mojej prítomnosti nevyslovila:
Život pre ňu nezačal dňom jej narodenia, preto ho neuvádzam ako to zvyknú robiť podaktorí v prípadoch, keď píšu profily. Jej plnohodnotný život sa odrazil od detských hier, ale k podstate  a funkčnosti dospel až dňom, keď stretla ozajstnú, škoda, že som sa nespýtal či zatiaľ jedinú, ale istotne prvú veľkú lásku – vodný slalom. Pretože láska hýbe svetom, láska aj z vás urobí víťazov!
Viem, že pozorní muži si všímajú u žien ruky, lebo tie vyjadrujú ich osobnosť. Otázku pre Elenu Kaliskú však v tomto prípade kladiem celkom z iných dôvodov: „O ktorú časť tela sa musíte najviac opierať, aby boli vaše športové úspechy prenikavé?“ nepýtam sa zámerne čím zatiaľ pre mňa i vás ešte neznámu časť starostlivo regeneruje, ochraňuje, zdokonaľuje, lebo viem, že by isto spomenula, vodu, plávanie, paru, lebo tá uvoľňuje svaly a oplachovanie studenou vodou ich spevňuje. „O hornú časť tela, chrbát, ruky a rozmýšľanie. Podľa mňa je psychická rovina prvoradá, človek ju musí zvládnuť, keď chce dlhodobo víťaziť. Tá je najpodstatnejšia. Až po nej je technika a kondícia. Na tom všetkom treba pracovať v symbióze, lebo dlhodobý, ba povedala by som, ani krátkodobý úspech sa nedá zimprovizovať. Je to len a len práca, ktorá prináša výsledky.“

Čo ju motivuje, kde sa rodí túžba po ďalších víťazstvách, keď prakticky všetko dosiahla? Čo ju burcuje, hecuje, kde sa tvorí ten adrenalín aby individuálnym športom pokorila trať rýchlejšie, technickejšie a precíznejšie ako súperky? V kolektívnych športoch je to evidentné. Vo futbale chce útočník preľstiť obrancu, v hokeji brankár vychytať útočníka aj keď je v čistej gólovej pozícii. Ale v individuálnom športe?... „Ten adrenalín, to je udržať sa dlhodobo vo svetovej TOP. Adrenalín nenájdete vo vode, ani v kajaku. Súperkám, najmä tým špičkovým nikdy nevonia, ak ich zosadíte z olympijského, či svetového trónu. Ale vy chcete stále byť lepší, robíte pre tento cieľ všetko. Tam treba hľadať vlásočnice môjho adrenalínu“ – vysvetľuje úspešná reprezentantka Dukly.
A čo vône tela? Aké tam, medzi parfumami robí poradie Elenka, o ktorej viem, že sa síce dobre cíti v športovom oblečení, ale nepohrdne ani dôvtipne a excelentne ušitými kostýmami:“ Hugo Boss, Dona Caren a športová vôňa Jil Sanderes. Mám rada nenásilné príjemné vône. Rozhodne nie sladké čokoládové či voňajúce po mede. Med mám najradšej v čaji.“ Hádže mi odpoveďou rukavicu na ďalšiu zaujímavú tému. „Takže vy rada pijete zelený čaj. Aj feniklový, vraj ten odháňa čarodejnice a spôsobuje po jeho vypití osviežujúci spánok?... – Nie, tej nepijem, ani som ho nepila. Neverím na povery, nie som poverčivá“ – odpovedá v momente, hľadí do šálky so zeleným čajom a medom, ktorý v tej chvíli vychutnáva. „ A skúsili ste tymian, ten má povzbudzujúci účinok“ – provokujem, aby som zrealizoval podľa vopred pripraveného scenára, o ktorom Elenka nevie, literárne odbočenie z časti psychológie športu a tým trošku odľahčil tému. „Nie, neskúsila som piť ani tento druh času. Ja som v podstate ani v pití čaju neprieberčivá. Ochutnám každý, bez nejakej okázalej predprípravy z teórie jeho účinkov. Ak mi niektorí chutí, robí mi dobre, potom si ho dávam častejšie. Je to aj prípad už spomenutých zelených čajov, ktoré mám veľmi rada.“
„Nepozvali vás ešte na natáčanie filmu? Samozrejme, že v tomto prípade mám na mysli vaše účinkovanie v ňom... – Nie, nie, ale prehovárali ma do Slovenskej televízie natáčať reláciu Stroskotanec. Mala som byť tri dni bezdomovcom v Brne a v tých podmienkach prežiť. Určite by to bola pre mňa veľká škola života. Bolo to však v období, keď som mala športové povinnosti. Škoda“ 
S Elenou Kaliskou sa hodno porozprávať na rôzne témy. Keď som jej napríklad povedal, že poznám významné osobnosti svetového športu a biznisu, ktoré tvrdia, že lepšie je spať s hlavou orientovanou na sever a s nohami na juh, iba sa usmiala a ja som v tom jemnom úsmeve pobadal, že možno by bolo treba poznamenať – najlepšie je nespať na vavrínoch. Neviem, či je pre ženy, dievčiny, športovkyne dôležitá, a ak áno, v akej šírke, predstavivosť. No ja som sa usiloval v tomto prípade vám predstaviť nežné pohlavie, výbornú športovkyňu, priťahujúcu šarmom úprimnosti, prirodzenej inteligencie. Ale o tom bol vlastne celý pokus o jej beletristické stvárnenie. To poetické, ktoré nenosí tituly majstrov, vyzerá pre Elenku z dielne autora knižky takto: 

Zlatá prišla z Atén, zvíťazila, ale jednoduchou rečou hovorí,
vodný slalom, to je na Slovensku, v Dukle medailová noša plná,
zdraví ľudia, silní, mocní, svieži ako morská vlna,
každý zdvih vĺn, ale i sŕdc majstrov sveta – majú svoje ponory.

Naša Dukla spod Urpína svetom letí, je súčasťou jednej veľkej rodiny,
Elenka je v ká jednotke dominantou sveta,
medaila z olympiády, hlavne zlatá je vždy svätá,
psychika, technika, kondícia – toto treba skĺbiť, Elenka vie – tak sa dosahujú výšiny.

Pretekár v konkurencii silných sa na roky do odriekania, drilu, potu ponorí,
ten úprimný a zdravý Slovák dušu nechá domovine,
neplodí výkony zla, v čudnom víne,
Slovensko a jeho medailistov z Dukly dnes poznajú i v ďalekom zámorí.

Skromnosť, sila vnútra, leskne sa spod Tatier v plnolesklom svete veľkých Amerík.
Naším prvým aj športovým bratom bol však Slovan,
Vravíš, dnes nemožné je veriť už tým slovám.
Nebudeš ctiť históriu? Odkaz dedov?
Neuctí si múdry človek potom Teba, zneváži Ťa, sprotivíš sa
bude svetom letieť zo Slovenska o Teba iba krik,

Lákajú ťa cudzie brehy? Kričíš, - Nikdy! Nikdy! Nie!
Poznáš chvíle, kedy nezaberú čarodejné prúty
Život nezastavíš, svetový šport biznisom vrie, všetko vôkol peňazí sa krúti 
lenže rodina, šport, aj náš národ Nikdy! Nikdy, Nikdy nezhynie!

Dukla pod Urpínom i tá historická ostane na veky živá! 
Priniesla slobodu, dnes medaily sveta zdobia naše vitríny
Každý múdry človek aj športovec čo budúcnosť chce skvelú,
musí ctiť a vážiť v sebe dejiny.
Krásne slová história skrýva, trpezlivosť, sila Dukly,
spomienka čestných voči sebe – to nebol a nebude nikdy faloš krivá,
Dukla, viva!

Jozef Mazár, Naša Dukla pod Urpínom
Snímka: Ján Miškovič

0 Komentáre