Kde hľadať korene rodiny slovenského bežeckého krosu?

Pri písaní o histórii jednotlivých odvetví slovenského športu narážam roky na jeden psychologický problém. Na úzku špecializáciu pozornosti tvorby, ktorá sa okrem štatistických výsledkov zameriava hlavne na psychiku a telo človeka. Mne sa zdá, že v našej slovenskej tvorbe o súčasnom i minulom športe zameriavanie na ľudského ducha ide stranou. Je pre mňa nepochopiteľné, prečo je tomu tak.

Prečo sa žurnalistika i knižná tvorba z histórie jednotlivých odvetví športu nezaoberá napríklad otázkami odkiaľ k nám prišla, trebárs,  kvalita cezpoľného behu, čo sme v tomto smere pre jeho zdokonaľovanie robili a robíme, kam v tomto smere kráčame na Slovensku v tejto atletickej disciplíne a kam kráča svet?... Prečo sme, teda, tieto otázky z procesu tvorby vylúčili?

Telo, duša aj duch, to sú podľa mňa všetko podstatné zložky športovej prirodzenosti, ktoré na seba navzájom pôsobia. Z komentárov o tohoročných Majstrovstvách Európy v bežeckom krose, ktoré sa konali v Šamoríne sa dozvie čitateľ o výborne pripravenej kvalite tohto podujatia, dozvie sa o počte zúčastnených krajín na podujatí, o počte bežcov, rozhodcov, funkcionárov, dokonca i o tom, že nám, Slovákom, podujatie ukázalo ako sme v tomto smere oproti špičkovej Európe nahí. Všetko veci v súvislosti s propagáciou športu potrebné.

Dovolím si tvrdiť, že ak nebudeme robiť nápravu v publicistike o duchovne v športe, pôjde prinajmenšom o neúprimnú a málo schodnú cestu životom zvlášť vtedy, keby sme sa snažili byť duchovnými bez toho, aby sme sa snažili byť aj ľudskými. Preto sú osviežením takej tvorby aj návraty k menám tých, ktorých telesná, psychická i duchovná dimenzia pomáha aj s odstupom rokov pochopiť ako nesporný talent bývalého špičkového slovenského krosového bežca, reprezentanta Československa, stále ešte držiteľa slovenského rekordu v behu na 1 500 metrov Ivana Kováča, vzišiel z podstaty k prírode, jeho typologickej zrelosti ku krosu.

Sám som v mladosti patril k tým, ktorí zasnúbili svoj mladý život behom v prírode viac ako na výkonnostnej úrovni. Mám v živej pamäti armádne majstrovstvá  Československej republiky na sklonku šesťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré sa konali v Benešove pri Prahe a tamojšie Konopiště zaregistrovalo Ivana Kováča v takej famóznej forme, podujatie vyhral s vyše 400 metrovým náskokom pred Stanom Hoffmanom a ďalšími špičkovými Duklákmi z tej pražskej i banskobystrickej len preto, lebo na beh cez pole, z kopca i do kopca bol najlepšie pripravený nielen fyzicky, ale aj mentálne. Svoje „jelenie skoky“ násobil vnútornou radosťou z pohybu a následne , tuším, bolo to v roku 1969 povyhrával celý rad aj zahraničných krosov z v tom čase so skvostným európskym obsadením.

Akosi príliš rýchlo a ľahko sme na toto obdobie zabudli. Mená Pěnkava, Dušan Moravčík, Robo Molnár, Pepo Horčic, Vlado Duda, Jožko Plachý, ale i mnohé ďalšie boli aj z pohľadu bežeckého krosu v Európe vzácne ak sa objavovali v štartovacích listinách jednotlivých „terénnych“ bežeckých akcií. Tam kde bol v spomenutom roku prítomný Ivan Kováč, rodák zo Zemianskych Kostolian, nik iný, len on vyhrával. Aj na niekedy slávnom pražskom behu Februárového víťazstva, kde čakali veľmi pekné ceny pre víťazov a tým bola na tomto podujatí vždy silná nielen domáca, československá konkurencia, ale tiež zahraničná. Uvádzam to aj preto, aby čitateľ lepšie pochopil prečo  psychológia a viera vo víťazstvo nevyhnutne patria k sebe. V bežeckom krose hádam ešte viac, ako medzi salónnymi bežcami na atletických ováloch.


Vzácna bežecká rodina slovenskej atletiky s logom Dukly Banská Bystrica. Každý jeden z nich v sebe skrýva veľký kus histórie športu, života, skúseností pre životy nasledovníkov. Podaktorí R. Rozim a P. Sucháň - pozn. autora textu), žiaľ, už o tom z pohľadu vlastnej duše, vlastného ducha prežívania slastí a strastí vrcholového športu rozprávať nebudú. Nie sú medzi nami. Zľava doprava: Jozef Samborský, tréner a pedagóg Róbert Rozim, Ján Šišovský, Peter Sucháň,v podrepe zľava Ivan Kováč, Edo Foldváry. Foto: archív autora


Toto spojenie, podľa mojej skromnej mienky, zároveň úžasne integruje city  bežca. No zároveň varuje.  S Ivanom Kováčom sme v banskobystrickom tichu, ale uvedomujúc si nezmazateľnosť veľkosti loga Dukly  aj v bežeckom krose uvažovali pri „tvorbe“ špičkového európskeho bežca aj o potrebe diskusie, dokonca pravidelného čítania, na také témy. Ivan však vtipne poznamenal: „Také témy by musel niekto aj pravidelne publikovať?!“

A hneď sme boli pri hracej ploche pre autorov. U Ivana sa mi páči jeho vnútorný pocit osobnej hodnoty špičkového krosového bežca. To je tá zdravá chrbtica identity športovca, ktorá v sebe skrýva aj bytostný základ ľudského šťastia, radosti zo športu ako súčasti života. Druhou je osobná zodpovednosť v ceste po pyramíde od talentu k úspechu.

A ešte jedna poznámka prečo píšem tieto riadky práve tak? Jedna z oblastí nášho života, ktorá nám pripadá ako samozrejmá, je naša minulosť. Najmä rodina. Či dnes už bežci takého kalibru akým bol Ivan Kováč do vzácnej rodiny európskeho bežeckého krosu nepatria? V iných európskych krajinách si podobných velikánov atletiky dokážu vážiť v súvislostiach úprimne, neformálne ako súčasť zdravej rodiny zdravého behu v prírode. Najzdravšej to telocvični života. Korene takej tvorby predpokladajú schopnosť úprimne si verejne odpovedať na ďalšiu otázku.

Poznáme sa v skloňovaní takých pojmov ako sú súcit, dávanie či poddávanie sa, láska k sebe a športu, ale aj konflikt záujmov, sebakritika či sebaodsudzovanie?... Čo Ty na to, vzácny, pozorný, stále viac a viac na odbornej báze komunikujúci čitateľ z veľkej rodiny športu?...

V športovej žurnalistike pôsobím aktívne vyše 45 rokov. Tohoročné Majstrovstvá Európy v bežeckom krose ma usvedčili aj na ďalších podobných príbehoch, že denne sa potrebujeme už na jednotlivých stupňoch nášho školstva oboznamovať so zdravými a nezdravými modelmi a scenármi toho ako žiť so športom a pri športe. Len tak sa budeme aj na úseku športu dostávať aj k žurnalistickej tvorivej a potrebnej integrite.

Veľa kvalitných osôb opustilo tento svet, ktorí boli profesionálne zdatní, hodnotovo svojimi životnými skúsenosťami podkutí, zjednocovať, sceľovať všetky udalosti športu tak, ako ich prinášal život. Čítal som prednedávnom, ako jeden druh športu dal v našej republike do podtitulku svojej činnosti... sme jedna rodina... konflikty neriešené a nedoriešené z minulosti však v tomto športe dodnes ostali nedoriešené a tak prirodzene prichádzajú na svet dnes nové, potrebné k riešeniu. Ach tá identita a komunikácia....

Po prečítaní týchto riadkov si môžu mnohí povedať: Načo také písanie? Je to subjektívny názor, postoj!

Tvrdím, nie! Dostali sme sa v súčasnosti s publicistikou o kvalite športu a života, rodinu z toho nevynímajúc, do pasce. Determinuje nás naša minulosť, ktorú pravdivo poznať nechceme. Bránime sa tomu. Podľa mňa je také písanie výzvou aby sme sa v športovej rodine dokázali povzniesť nad naše „rodinné športové pozadie“ tým, že ho pochopíme a niečo sa z toho aj naučíme. Nie je hanbou nevedieť. Veľkou hanbou je neučiť sa, nevzdelávať seba i druhých.

Jozef Mazár
Titulné foto: Marek Čecho/ Svet ŠPORTU

Sport: 

0 Komentáre