Radosť po olympijskom víťazstve v Soule.
V tejto kapitole sa vás pokúsim vtiahnuť do myšlienkového sveta olympijského víťaza Jozefa Pribilinca. Prvého a zatiaľ jediného olympijského víťaza zo Slovenskej republiky v kráľovnej športu – atletike. Jozef Pribilinec svojimi pohľadmi ponúka kľúč k chápaniu Dukly Banská Bystrica, slovenského športu v kontexte toho svetového. Ukazuje, ako sa u nás prepletá šport a život, ale nezabúda priblížiť ani to, ako vznikalo tkanivo, v ktorom každý môže nájsť nielen podhubie zrodu jeho olympijského víťazstva, ale možno niečo aj zo svojho „ja“, zo svojho príbehu.
Nie je tajomstvom ani neznámou, že Jozef Pribilinec začínal ako chlapec behať na lyžiach. Medzi doplnkové športy počas tréningovej prípravy raz zaradil aj športovú chôdzu. Keď 13. mája 1977 vo futbalových kopačkách na škvarovej dráhe ako 17-ročný vyhral v Žiline 10 km časom 55.02 min., sotva tušil, že raz bude olympijským víťazom. Víťazstvo mu zaručilo účasť na celoštátnych pretekoch v Sokolove, kde nechýbali chodci – špecialisti jeho vekovej kategórie. Jozef zvíťazil aj tam, a predstavte si, časom o 5 minút lepším. „Bol som takticky skúsenejší, už som nešiel v kopačkách, ale botaskách. Tam som si vybojoval účasť na Učňovskú olympiádu Československa, ktorá bola v auguste 1977 v Ostrave“ – spomína s odstupom rokov.
Dobrý chýr sa nesie ďaleko. Atletickí „vyzvedači“ chodili po jednotlivých pretekoch už vtedy. Jozef Pribilinec však stále športovej chôdzi nevenoval obzvlášť veľkú pozornosť, špeciálne ju netrénoval. Aj víťazstvo v Ostrave časom 48.1 min. ho potešilo, ale ako sám hovorí: „Nehádzalo to so mnou. Žiadna sláva, žiadne veľké emócie.“ Vtedajšieho i terajšieho trénera Dukly Banská Bystrica Juraja Benčíka výsledky Jozefa Pribilinca prinajmenšom zaujali, a tak pozval tohto kremnického rodáka na dorastenecké majstrovstvá Československa družstiev do Banskej Bystrice. V septembri 1977 na banskobystrických Štiavničkách „vygumoval“ kompletnú československú juniorskú špičku a dvere do Dukly Banská Bystrica boli otvorené. „Jozef už v prvopočiatkoch pôsobenia v Dukle popri talente dal prístupom k športu najavo, že sa vymyká z všeobecného stereotypu života. Mal talent, chcel vyhrávať, bol na seba nesmierne tvrdý, ale aj tvrdohlavý, dokázal zaťať zuby aj vo chvíľach, keď by už druhý so všetkým praštil. Bol predovšetkým ctižiadostivý, s takou ctižiadostivosťou som sa u športovca odvtedy nestretol. Preto vyhrával“ – hodnotí Juraj Benčík.
Samotný Jozef Pribilinec mi na otázku „Aká je typická črta vašej povahy?“ odpovedal: „Mäkkosť po ľudskej stránke, teda k druhým ľuďom, ale voči sebe nekompromisne tvrdý. Viete, ak hovoríme o špičkových športovcoch, ktorí dosahujú svetové výkony a umiestnenia, chcenie, motivácia, hrdosť, náročnosť voči sebe sú samozrejmosťou. Iste, raz športovca ovplyvňujú i ďalšie faktory, napríklad prístup okolia, životospráva. Ten, kto chce vyhrávať, nemôže byť ľahostajný ani k sebe, ani k športovej disciplíne, pre ktorú sa rozhodol. Mňa športovanie vzrušovalo.“ Niekoľko rozhovorov s Jozefom Pribilincom vo mne vydedukovalo osobitný pohľad na tohto velikána nielen československej atletiky a nielen atletiky. Pýtam sa ho: „Ako ďalej s naším športom?“ – a on hneď bystro reaguje. „Ubral by som demokracie a pridal tvrdosti!“ Dnes sú naši športovci mäkkí, stačí im, že sú majstrami Slovenska, a povedzme, 15. – 20. na ME či svete a už sú slávni. Žiaľ, často im v tom napomáhajú aj novinári, publicita, lebo z nich robia slávnych. „Keby som sa bol na MS umiestnil v zrelom veku na 20 mieste, asi by som šiel domov po kanáloch. Kým my sme bojovali za hymnu, vlajku na stožiari, dnešní pretekári bojujú za peniaze.“
Jozef Pribilinec víťazil v drese Dukly Banská Bystrica aj v kategórii dospelých. Okrem víťazstiev v domácich súťažiach aj na tých najprestížnejších pretekoch sveta. Vo svojej zbierke má okrem zlatej olympijskej medaily zo Soulu 1988 medaily z ME i MS. Prekonal viacero svetových a európskych rekordov, lebo tie domáce –československé – bral ako samozrejmosť. Súperil s inými najlepšími na svete a keď som sa v roku 2005 pri príležitosti konania jubilejnej Dudinskej päťdesiatky rozprával s fenomenálnym Nemcom Rolandom Weigelom, ktorý získal na OH, MS a vo Svetovom pohári celkom 7 medailí, ten povedal: „Jozef bol jedinečný. Tvrďas na seba, ale veľmi kamarátsky. Rád som s ním súperil. Jožko dal, podľa mňa, svetu väčšiu vizitku o Slovensku než stovka politikov.“ Roland Weigel je žurnalistom.
Roland Weigel a Talian MauruzioDamilano, ktorý drží svetový rekord v dvojhodinovke na dráhe, sú blízki aj Jozefovmu srdcu. Vďaka Jozefovi Pribilincovi vedia dosť veľa aj o Dukle Banská Bystrica. Čudovali sa, keď sa dopočuli, že Slováci chcú Duklu zrušiť! „V každom kultúrnom svete je prístup k športu iný než u nás. Nám žiari prostredníctvom Dukly Banská Bystrica hviezdička na svetovom športovom nebi a my samotní ju ideme zhasnúť. Veď to je choré, nedobré“ – smutne konštatuje Jozef Pribilinec. Kolujú správy, slabo informovaná slovenská pospolitosť ich šíri od Medzilaboriec po Holíč, že nedobré vzťahy sú aj medzi trénerom Jurajom Benčíkom a olympijským víťazom Jozefom Pribilincom. „To nie je pravda. Sú štandardné. Mali sme nezhody pred OH v Soule, kedy som mal viaceré výhrady voči Jurajovi. Ja som v tom čase potreboval viac manažéra než trénera, ale musím priznať, že tréner Benčík má jednu veľkú prednosť. Vedel, čo na mňa platilo. Dokázal ma vytočiť tak, že ja som bol schopný v pretekoch trhať asfalt“ – reaguje muž, ktorý si nikdy a pred nikým nekládol servítku na ústa. Slová však váži, hovorí pokojne, bez emócii, lebo – on je taký.
Keď mu prisáľam predolympijské a olympijské vzťahové chvíle o konštatovanie: „Ale ja som videl, že v Soule vás Juraj po víťazstve objal ako prvý, ba niečo ste si povedali,“ Jozef bol znova pohodový. „Viem presne. Mám úžasnú pamäť. Juraj Benčík mi povedal: „Odpúšťam ti. Ja som odvetil: Ja tebe tiež.“ Možno aj tam bol návrat k štandardným, korektným vzťahom.“ Keby sa niekto Jozefa Pribilinca opýtal, aká je cena olympijského víťaza, dostal by takú odpoveď: „Pre štát nevyčísliteľná. V súvislosti so mnou? Ani pes po vás v našej republike neštekne. Náš štát na rozdiel od vyspelých kultúrnych demokracií, ktoré tu toľko omieľame, nestará o ranených a mŕtvych. Ak nemám svoje vlastné podnikateľské aktivity, asi by som zomrel od hladu. To je jeden pohľad. A druhý – šport umožňuje poznanie sveta, poznanie kultúry a života iných krajín, nadväzovanie nových priateľstiev, má pre moju životnú filozofiu veľký význam. No a na druhej strane vám berie súkromie, bežné ľudské radovánky, šantenie s kamarátmi.“ Jozefovi napriek takým pohľadom na život neleží svedomie na dne duše. Možno vo svojom vnútri aj uvažuje, že duchovní vodcovia národa nemusia byť predsedovia politických strán, poslanci, ministri, ba ani sám prezident – ako to napísal v jednej zo svojich knižiek spisovateľ Ladislav Ťažký. Môžu nimi byť aj nenápadní robotníci ducha, sluhovia morálky a človečenstva, ktorých Dukla Banská Bystrica mala a má. Jozef Pribilinec má dostatok vnútornej slobody a odvahy aby nastavil zrkadlo súvislostiam medzi štátom a športom, Duklou Banská Bystrica a jej neprajníkmi, ale aj mnohým iným javom nášho každodenného života. On ho však vie nastaviť predovšetkým sebe. „Dokonale sa síce nepoznám, ale poznám sa dobre. To je jedna z podmienok úspechu nielen v športe. Kto mi povie, že sa pozná dokonale, tomu neverím. Buď cielene, alebo populisticky klame.!
Nastavovať Jozefovi zrkadlo a nevšímať si z prežitého a prežívaného jeho chlapskú ješitnosť, to by nebolo voči žiadnemu čitateľovi fér. V prípade tejto knižky to platí dvojnásobne. Po zisku titulu juniorského majstra Európy v Bydgošti mal Jozef Pribilinec možnosť rehabilitácie vo Vojenskej zotavovni v Piešťanoch. V tom čase natáčal so Slovenskou televíziou v Bratislave český herec Miloš Kopecký, známy zo seriálu „Nemocnica na okraji mesta“ ako doktor Štrosmajer. Keďže Miloš Kopecký mal tri dni voľna a priateľa riaditeľa Vojenskej zotavovne v Piešťanoch, požiadal ho, či nemôže prísť trošku pookriať na tele i duši do Piešťan. Vojenská zotavovňa bola plná. Jozef Pribilinec ležal na izbe sám, keď sa ho spýtali na možnosť či nemožnosť bývania s doktorom Štrosmajerom, samozrejme že Jozef pritakal. Miloš Kopecký sa k nemu nasťahoval a hneď v prvý podvečer sa dohodli, že budú hrať spolu karty. S tým, že ten, kto prehrá, pôjde víťazovi po pivo, ktorí donesie v pohári z krčmy Kominár vzdialenej od zotavovne asi 400 metrov. Bude však mať na sebe iba trenírky a botasky. Vonku bolo snehu dosť, pritŕpalo. Prehral Jozef. Dohoda je dohoda, nuž sa vybral splniť úlohu. Už v krčme bol nápadný. Pivo mu načapovali, Jozef zaplatil, chcel ho odniesť doktorovi Štrojmajerovi. Chcel. Aj by sa mu to podarilo, keby von akurát v tej chvíli nebola hliadka príslušníkov VB. A tá – akýže Pribilinec, akýže majster Európy. Jozefa naložili do auta a pod s ním do budovy vtedajšieho ZNB. Zbytočne im Jozef vysvetľoval. Miloš Kopecký bol ubytovaný ako nelegál, ba na recepcii ho nezapísali ani ako doktora Štrojmajera. Dokonca od riaditeľa zotavovne dostali na recepcii príkaz, aby o jeho pobyte nikoho neinformovali. On si sám prial byť inkognito. Príslušníci ZNB telefonovali, pýtali sa na Kopeckého, ale odpoveď zo zotavovne bola záporná. Miloš Kopecký čakal na daň za výhru. Keď Jozef nešiel, vybral sa za ním. Najskôr do Kominára, a keď sa tam dozvedel čo sa stalo, nasmeroval si to do budovy ZNB. Ospravedlňovanie príslušníkov bolo iba slabou náplasťou na to, že nepoznajú človeka, ktorého v tej chvíli už poznali mnohí! Jozef Pribilinec sa dnes sám smeje tejto udalosti. Veď smiech, ten vnútorný, nenápadný, možno pre druhého ani neviditeľný je najzdravší, pretože pomáha vyhnúť sa najrôznejším kvíkajúcim neduhom. Teda vôbec nie je pravda tých, ktorí tvrdia, že Jozef Pribilinec nedokáže prehrávať. „Prehrávať viem, i keď, musím sa priznať, že nerád prehrávam. Veď to staré, ošúchané, ale pravdivé: Kto nevie prehrávať, nemôže ani vyhrávať platí stále“ – povie Jozef, ak sa bude reč točiť vôkol tejto témy.
My sme ju otočili celkom iným smerom. Do krajiny, ktorá si v uplynulých dvadsiatich rokoch získala sympatie a rešpekt modernej Európy. Ide o mimoriadne zaujímavú krajinu s veľkým bohatstvom kultúrno-historických pamiatok s prekrásnou prírodou. Tento obraz dopĺňajú príjemní a dobrosrdeční ľudia, ktorí dokážu, podobne ako Jozef Pribilinec, spojiť problémy každodenného života s víziou budúcnosti. Vybrali sme sa do Španielska. I keď, v tomto prípade, iba slovne, ale predsa. Tréningové skupiny Róberta Rozima a Juraja Benčíka tam boli pred OH v Soule v januári 1988 na sústredení. V jedno neskoré poludnie Jozef prehlásil, že dobre pozná okolie a že je škoda sedieť v hoteli a nevyužiť tú nádheru. Z tréningovej skupiny sa na pešiu túru do okolitých vrchov okrem Jozefa a Róberta Rozima nechcelo nikomu. Tak sa vybrali dvaja. Cesta nahor bola síce náročná, ale nie až taká, aby ich vyčerpala. V prípade Jozefa to ani neprekvapovalo, no Jozef bol na vrcholci sám prekvapený, že Róbert Rozim chcel naspäť, dole do hotela inou cestou, než neprebádaný terén. Toto všetko spôsobilo, že Jozef musel ísť s človekom, ktorého si nesmierne váži pre jeho pedagogickú, trénerskú odbornosť i ľudskosť, veľmi, veľmi pomaly. Pribúdali kilometre, pribúdal čas, čakajúca skupina v hoteli, kde nechýbal ani tréner Juraj Benčík, bola čoraz viac nespokojná. Blížila sa polnoc. To už Benčík zburcoval s vedením hotela pátraciu akciu. Všetko sa to dobre skončilo. Ráno o tretej hodine.
Tých, ktorí vedeli, že Jozef si na športovcoch najviac cení odhodlanie, taký postup v žiadnom prípade prekvapiť nemohol. „Áno, odriekanie, drina, sebazaprenie, sebadisciplína, motivácia, hrdosť: to sú všetko vlastnosti, bez ktorých sa ani olympijský víťaz ani majster sveta nerodí“ – podčiarkne Jozef Pribilinec. Človeku sa v prítomnosti populárnej osoby žiada dozvedieť vždy viac a viac. Neviem prečo, ale mňa vždy najviac zaujímali vnútorné postoje, duchovno človeka. A tak sa v jeden podvečer Jozefa Pýtam: „Kým by ste chceli byť, keby ste neboli Pribilinec?“ „Mečiar“ – vyhŕkne z neho, aby hneď uviedol prečo: „nech si hovorí kto chce čo chce, ale je to úžasne pracovitý človek, húževnatý, s vysokou inteligenciou, perfektnou rétorikou. Politik, akého Slovensko nemá.“ V úvode knižky som napísal, že nebude o politike. Toto nie je politika. To som sa chcel iba priblížiť ešte viac k vnútornej pružine životných postojov olympijského víťaza, ktorý patrí medzi takých ako Robert Kozeniowski, Jefferson Perez, Jesuo Gracia či Vladimír Gulobničij. Na rozdiel od nich, on jediný reprezentoval nielen svetovú chôdzu, ale aj Duklu Banská Bystrica, zlatom prizdobil jej štyridsaťročnicu.
Citlivá pravda sa z Dukly na Štiavničkách šíri
pre radosť svetu, pre biednych i prostých,
strojená tréningom, odhodlaním, sám Jožko tvrdí hrdosť i národnosť musí mať,
dnes mu už podnikateľská povinnosť hlavou hmýri,
pred robotou, tréningom, súperom nemal ostych
zvíťazil v Soule, by Slovensko vo svete každý mohol znať.
Neznáša, že surová lož mala Duklu zhostiť úlohy v športe, žití, virvare.
Nie, nesmieš sa Roško, Vavrinčík či Benčík zlostiť
treba ísť ku tým, čo ju chceli zrušiť a pozrieť sa im rovno do tváre
Bo ináč pravda zaspí hlbokým spánkom a podliak, neslovák sa usmievať bude v sne
lož zahalenú neodhalíš vánkom.
Ten podliak chce by Dukla naša i tá historická
ostali obe zahalené v tme.
Špinavá lož si ukradla krívajúceho koňa
Vďaka národu musela odcválať preč.
Slovenskom, Duklou – tou historickou i tou pod Urpínom sa šíri vôňa
Oslava Dukle pod Urpínom, oslava i tej historickej- taká je Slováka reč!
Jozef Mazár, z knihy
Naša Dukla pod Urpínom
Foto: archív redakcie Svet športu
Rád som sledoval Jozefa,len po tej nežnej akosi sa zabúda na našich športovcov čo prec republiku vybojovali na medzinárodných a aj
svetových ,povedal by som BOJISKÁCH mnoho medajlí.