Mám ďaleko od toho, aby som vyslovoval akékoľvek súdy o podnikateľovi , ambicióznom inžinierovi, pánovi Milanovi Fiľovi. Jedno však v súvislosti s jeho menom i prístupmi k športu, môžem napísať s istotou. Preto, lebo mi to povedal v čase, keď sponzoroval úspešnú ženskú banskobystrickú hádzanú. Vtedy, keď hrala Banská Bystrica pod hlavičkou SCP, keď získala doma majstrovský titul a v Pohári EHF vybojovala II. priečku . Basketbalistky SCP Ružomberok vtedy kraľovali svetovému klubovému basketbalu. Dokonca za nimi prišli hrať priateľský zápas do ružomberskej „Koniarne“ aj olympioničky USA.( viď ilustračné foto k článku)

Celkom 13 klubových celkov z Európy si vybojovalo účasť na tohoročných majstrovstvách Európy klubových celkov v džude.

Celé tajomstvo a snáď jediný recept na šťastie v akomkoľvek športovom odvetví je mať rád ľudí a milovať ich. Kto myslí v danom športovom odvetví len na seba, ochudobní iných o seba, ochudobní seba o iných, zakrpatie a zahynie. Ľudsky v systéme ľudských chorôb športovej súčasnosti. Platí to v plnom rozsahu o živote vôbec. Preto v súvislosti s históriou Podvihorlatského maratónu sa utiekam prostredníctvom maratónskych tradícií nielen k legendárnemu výkonu Gréka Feidippa, vyslaného vojvodcom Miltiadom, aby Aténčanom priniesol správu o víťazstve nad Peržanmi, či vnútornému svetu dobra, legendárneho a vo svete aj dnes úžasne obdivovaného, Emila Zátopka. Vynárajú sa mi v tejto súvislosti aj športové snahy Ivana Čoláka z Michaloviec, zakladajúceho člena Podvihorlatského maratónu, Františka Feňáka, z iniciatívy ktorého vznikol Klub bežeckej ligy stovkárov na Slovensku, ale aj predsedu TJ Zemplín Vihorlat Michalovce, PhMr. Alexandra Bugalu, váženého futbalového činovníka, funkcionára, celým vtedajším československým futbalovým zoskupením.

Môj bývalý priamy nadriadený, generálny riaditeľ Slovenských celulózok a papierní (Slovcepa) Ing. Štefan Dolák, žiaľ, dnes už nebohý, začal jedno svoje diskusné vystúpenie vyrozprávaním tohto príbehu:
„V istom meste poslali študenta do rabínskej školy. Po roku štúdií, keď sa vrátil domov na prázdniny, sa ho otec opýtal, čo sa v škole naučil.
- "Naučil som sa, že Pán miluje svoj izraelský národ.“
- "Ale to viem i bez rabínskej školy“, povedal otec.
- "Áno, ty to vieš“ odpovedal syn, „ale ja som sa to naučil.“

„Mládežnícky biatlon sa na Slovensku stretáva s rovnakými ťažkosťami, ako mládežnícky šport iných športových odvetví nášho štátu.

Kráčajúc daždivým víkendovým Štrbským Plesom som sa pristavil pri jednej fotografii. Pri fotografii, vďaka ktorej prežívam vlastné príbehy. Vybavujem si dávne pocity, fantastické nálady, vôňu ľudského dobra, atmosféru slovenskej svetovosti. Do toho okamihu silno bubnuje smutná športová súčasnosť, a tak prirodzene i staroba musí byť pri pohľade na túto fotografiu v súčasnosti smutná, plná ústrkov, závislosti od druhých, duševnej, citovej bolesti. Keby v súčasnosti láska k našim otcom, dedom, matkám či babičkám, láska k rodičom bola samozrejmosťou, nezapísal by som si tam, pri pohľade na túto fotografiu, ktorá je súčasťou textu vetu s otáznikom: Desatoro po slovensky?