Návraty futbalového šťastia s logom Dukly

Futbalová kvalita v meste pod Urpínom roky plače. Návraty futbalového šťastia, futbalovej krásy, zodpovednosti, nefalšovanej úcty k úspešnej minulosti oprášili organizátori podujatia, ktoré už v Banskej Bystrici viac nikdy nebude. Len raz bývajú oslavy 50. výročia založenia Dukly Banská Bystrica. Ďalej môžu prísť len oslavy 51. výročia a po nich ďalšie. Môžu...

Život nedovolil mnohým byť priamo pri zrode banskobystrickej Dukly a mať zároveň šťastie podieľať sa  aj na tvorbe 50 ročných osláv so športom, ktorý zrodil v praxi na Horehroní vrcholový šport. Piatok - 8. september toho roku priblížil asi 500 prítomným divákom reálnu sieň športovej slávy futbalistov Dukly. Zakričal nahlas. Sieň existuje, veľký svet športu pozná olympijských víťazov, majstrov sveta, Európy, len Európske mesto športu 2017 s veľkou nostalgiou spomína práve prostredníctvom športu, ktorý stál pri zrode tej slávy pod Urpínom, na futbal. Na hru hier, na najsilnejšiu politickú stranu sveta, na futbalovú rodinu.

Rodina je miestom lásky a života. Miestom, kde láska rodí život. Futbal zrodil pod Urpínom Duklu. Uchovávanie radostnej rodiny vyžaduje mnoho od oboch, ako od rodičov, tak od detí. Každý člen rodiny sa musí určitým spôsobom stať služobníkom ostatných. Tá futbalová rodina v Banskej Bystrici smúti.

Návraty futbalového šťastia s logom Dukly začali minútou ticha. Už nie sú medzi nami viacerí, ktorí svojimi životmi písali dejiny Dukly. Z futbalových trénerov mám na mysli Rudolfa Zibrínyiho, Arnošta Hložeka, Viliama Kováčika, Bohumila Musila, Jána Škripku, Ľubomíra Škvareninu, ktorí kormidlovali Duklu Banská Bystrica, Karola Kolského, Jaroslava Vejvodu a ďalších veľmi kvalitných trénerov z Dukly Praha, futbalistov Josefa Masopusta, Svätopluka Pluskala, Antona Búrika, Miroslava Chovana, Mikuláša Czingela, Rudolfa Mažgúta, Alberta Rusnáka, Rudka Podoláka, Karola Bilského, ale aj desiatky ďalších, ktorí sa dívajú na futbal s Duklou a bez Dukly vysoko z nebíčka. Prítomní si minútou ticha uctili aj pamiatku skvelých, fundovaných a športu v Dukle, futbalu zvlášť, oddaných funkcionárov Jána Novotného, Imricha Gibalu, Rudolfa Koceka i mnohých, mnohých nespomenutých.

Keď sa v zármutku spomína, spravidla v takej chvíli aj dieťa cíti základnú ľudskú slabosť, počas ktorej človek nepredvída búrku, keď je pekné počasie. Pekné futbalové počasie pod Urpínom už bolo. Futbalovú slávu začali budovať futbalisti , ktorí po prvý raz vo svojej histórii vybojovali pre mesto pod Urpínom najvyššiu československú federálnu futbalovú ligu. Rudolf Mažgut, Mikuláš Czingel, Anton Škorupa, Mário Buzek, Milan Sokol, Ing. Miroslav Chovan, MUDr. Alexander Bínovský, Karel Vojáček, Ladislav Petráš, tréner Arnošt Hložek, Anton Búrik, Ján Medviď, Ivan Friedl, Štefan Šarišský, Imrich Deák, Ľubor Škvarenina, Ľubomír Škamla, Lórant Majthényi, ale aj Ladislav Čumita, Jozef Hanzlík, Zoltán Šalamon, Vladimír Šebeš, Ing. Imrich Šporka či František Žarnovský. Dobre, že podaktorých z nich stretli 8. septembra toho roku na futbalových Štiavničkách ich verní fanúšikovia. Zvlášť sa tešili prítomnosti stále populárneho, nenapodobniteľného, Ladislava Petráša. Ten si sadol na tribúnu a kto vie o čom sa rozprával s Jánom Geletom. Futbalistom Dukly Praha z Partizánskeho, ktorého tréner Vejvoda charakterizoval takto: „Honza Geleta byl sporý pořízek z Partizánského. Přišel do Dukly v době její největší výkonnosti. Tedy do velkého mužstva, kam bylo tehdy neobyčejně těžké se prosadit. A přece se mu to poměrně brzo podařilo. Byl to ohromně talentovaný hráč vybavený mimořádně fyzicky i technicky. Přes svoji poměrně malou postavu hrál výborně hlavou. Měl vysoký výskok. Na jeho hře byl na první pohled nejmarkantnější důraz. Šel do všeho, nikdy neuhnul. A s tímto důrazem se i probojoval do prvního mužstva. Geleta byl tak dobrý, že mu Pepík Masopust v plné formě postoupil své místo v záloze a přešel do středu útoku.“

Nuž a dnes 74 ročný pán Geleta len pre Svet ŠPORTU prezradil okrem iného aj toto: „Žijem a bývam neďaleko Prahy. Chovám sliepky, teším sa prácam vôkol domčeka a záhradky. A keď som už tu, tak si spomínam aj na ligové súboje so slovenskými klubmi. V Trenčíne na mňa kričali: Ty judáš! Veľmi temperamentné, ale futbalu znalé publikum bolo v Prešove, Košiciach a Nitre. Futbalové víťazstva boli krásne, tu cítim ešte krajšie priateľstvá.“

Ladislav Petráš pozná Banskú Bystricu veľmi dobre. „Často som tu, v tomto meste. Všeličo v človeku vyvolá taká skvelá akcia. Dukle by najvyššia futbalová súťaž svedčila“ - povedal mi, keď som sa opýtal na jeho názor.

Ladislav Borbélyi, bývalý hráč ligovej Dukly v čase keď jej dres obliekali aj majstri Európy z roku 1976 Anton Ondruš s Jaroslavom Pollákom a keď za Duklu hral aj skvelý Andrej Daňko z VSS Košice, zareagoval na popisované futbalové krásno takto: „Nostalgia. Dnes už je to v Banskej Bystrici iba túžba po starých dobrých futbalových časoch. Slovenský futbal potrebuje, aby sa prvá liga hrala pod Urpínom, aj v Košiciach. Klobúk dole pred tými čo toto dnes zorganizovali. Veď sa nás v Dukle premlelo ako vojakov základnej služby na stovky. Pamätám sa dokonca ako sme, my, futbalisti asi 3 krát aj v uniformách pochodovali...“

„O ktorej zo svojich najdôležitejších maličkostí ti mám porozprávať najskôr?“ s úsmevom na tvári ma oslovil Paľo Ondík. Brankár, ktorý striedal v zápase so Sláviou Praha na Štiavničkách minútu pred koncom stretnutia Antona Búrika a diváci kričali, aby to tréner Jiras nerobil, lebo už to bolo štvrté striedanie... Jiras na hlas tribún nepočul. Slávia sa po skontumovanom  výsledku, ktoré na ihrisku prehrala 0:4, zachránila v lige. Dukla z federálnej ligy vtedy vypadla. Paľo už I. futbalovú ligu nikdy nechytal, ale vo futbalovej bráne čaroval skvelými parádami do svojej päťdesiatky.

Dobre sa na toto obdobie pamätá aj zaslúžilý umelec Juraj Sarvaš. Ten bol tiež na tribúne medzi divákmi. Výborne naladený. „Jozef, fantastické, dnes sa tu snúbi minulosť s prítomnosťou a núti uvažovať o budúcnosti. Ten Peter Benedik, tréner, ktorý vychoval pre československý i európsky futbal desiatky výborných hráčov, si také podujatie zaslúžil už skôr. Na tú jeho blížiacu sa sedemdesiatku je to prirodzený darček od tých, s ktorými žil pre futbal. A on pre neho žije aj dnes.“ Slová nositeľa Pribinovho kríža II. stupňa sú vždy vzácnou príležitosťou obohatiť text o životnú múdrosť.

Tú futbalovú v Dukle Praha, ale aj európskom či svetovom futbale svojou precíznou prácou na poste futbalového sekretára prezentuje od roku 1953  Miloslav Jícha. Z pozadia, tíško, o to dôslednejšie a zodpovednejšie pomáhal z Prahy pripravovať aj stretnutie internacionálov Dukly Banská Bystrica so svojou pražskou menovkyňou. Písomne už niekoľko dní pred zápasom oznámil na Štiavničky základnú zostavu. Nakoniec v nej chýbal iba Jiří Nemec, strieborný medailista z ME v Anglicku. Mužstvo v tradičnom žltom oblečení priviedol s kapitánskou páskou na dobre pripravenú hraciu plochu najúspešnejší futbalista Československa, František Štambacher. Olympijský víťaz z Moskvy, majster Európy z Belehradu a bronzový s Venglošovým reprezentačným výberom na ME v Taliansku. Niet ani v Českej ani v Slovenskej republike úspešnejšieho futbalistu. „Nie som najlepší, ani som nim nikdy nebol. Teší ma, že som najúspešnejší“ zareagoval na druhý deň po zápase, ráno pred pol ôsmou v priestranstvách čarokrásnou prírodou obklopeného Fuggerovho dvora nad Banskou Bystricou, kde výber internacionálov Dukly bol ubytovaný, pre čitateľov tohto nevšedného športovo - spoločenského rozprávania.

Štefan Philipp, vedúci internacionálov Českej reprezentácie bol pri tom, zároveň starostlivo pripravoval venovanie pre riaditeľa VŠC Dukla Banská Bystrica, Romana Benčíka. Text vpisoval do knižnej publikácie. Symbol to vďaky riaditeľovi, že ich prišiel privítať do priestorov reštaurácie Atlét pred stretnutím, aké už v Banskej Bystrici nebude.

„Aj hráči so srdcom pre futbal a povinnosti, zrodení v disciplíne vojenského športu sa vytrácajú“ - poznamenal vo voľnej debate ďalší skvelý človek , šesťdesiatnik Jiří Ondra. Bývalý skvelý futbalista Bohemians Praha, s ktorým získal titul majstra Československa ešte vo federálnej lige. „V Dukle som sa dlho neohrial. Medzi pražskými ligistami platil nepísaný zákon, že hráči zo Sparty, Slávie, Bohemians, nebudú v Dukle hrávať. Keď narukovali na vojenčinu, z Dukly ich posúvali  do Chebu či nižších súťaží. Bol to aj môj prípad. Keď sme potom proti sebe bojovali o ligové body, často sme im nadávali do ‚lampasákov‘. Ale vždy sme zostali dobrí kamaráti.“ Po skvelých, Duklou vychovaných futbalistoch, však civilné pražské kluby poľovať mohli. Slávia nepochodila ponukami dokonca ani u skvelého Iva Viktora, zato Sparta ulovila výborného brankára a človeka, Pavla Koubu seniora i ďalších.

Rozhodca zápasu internacionálov Dukla Banská Bystrica - Dukla Praha, Stanislav Bomba z Ružomberka, plných 10 rokov pôsobiaci vo federálnej lige, sa na mnohé spoločné v tejto už neexistujúcej, veľmi kvalitnej súťaži, pamätá. Potešilo ho, že usporiadatelia zápasu nedali prednosť známejšiemu Vojtechovi Christovovi, Jozefovi Markovi, alebo trebárs Jiřímu Stieglerovi či Dušanovi Krchňákovi s píšťalkou. Parádny, vzácne vyrovnaný súboj, za čiarovej asistencie Ľubomíra Samotného a Jaroslava Jekkela viedol s prehľadom a aj jemu sa ušlo z potlesku futbalového publika.

Keď vítal hostí na pôde Európskeho mesta športu 2017 v Banskej Bystrici jeho viceprimátor Jabub Gajdošík, okrem iného zaprial súboju športovú atmosféru. Viceprimátorovo želanie jeho aktéri splnili. Jeden z divákov, bol až z dedinky spoza Levíc, predstavil sa menom a priezviskom Štefan Barcík, aby po zápase povedal svoj postreh z podujatia: „Neľutujem, že som prišiel a nadýchal sa takej atmosféry. Voňala ľudským dobrom, profesionálnou robotou, skvelými ľuďmi. Sedel som vedľa pánov Petráša a Geletu celý zápas. obdivoval som s akým záujmom a akou dobrou náladou tento festival športu sledovali. Dokonca som počul, ako Ladislav Petráš spontánne, kamarátsky, tlmočil prostredníctvom mobilu atmosféru zo Štiavničiek Jozefovi Adamcovi do jedných slovenských kúpeľov. Mne osobne chýbalo iba jedno, tí mali prísť, ktorí súkromným klubom rozbili v Banskej Bystrici futbal a zneužili dobroprajnosť na verejnosti populárnej Dukličky. Zneužili jej meno. Mali nám prísť povedať prečo sa to stalo... Verejnosti treba dať na známosť aj mená tých, ktorí o predaji Dukly, vojenskej, civilovi - rozhodli. Nezakrúcať a zahaľovať všetko do smetiska futbalových neporiadkov. Dnes na Štiavničkách ožilo športové krásno aj zásluhou detičiek. Sledoval som s ostatnými v plnom údive nádejných chodcov či nádejné talenty pre iné športy. Také podujatia je potrebné propagovať!“

Popularizujme. Píšme mená detí. V kategórii chlapcov prešli po súbojoch v atletickej chôdzi poradím: 1., Filip Krestianko 2., Michal Duda 3., Richard Pastorek 4., Jakub Mažgut 5., Brook Marton 6., Peter Šoltés. Dievčatá v prestávke zápasu, podobne ako chlapci, pretekali na 1000 metrovej trati. 1. Andrea Krestianková 2., Barbora Brnáková 3., Anna Mária Masaryková 4. Henrieta Pastoreková 5., Nina Števulová 6., Ema Černajová 7., Mia Beňová 8., Simona Stachová, 9., Paulína Bartovičová 10., Klaudia Karová 11., Michaela Hakulinová 12., Zuzana Pôbišová. Mená tých, ktorí propagovali šport majstra sveta v taiboxe Vladimíra "Draculu" Moravčíka budú spomínané obšírnejšie v inom článku, na inom mieste a inokedy vo Svete športu. Aj tie deťúrence so svojimi trénermi vhodne, nevtieravo, dotvorili krásnu futbalovo - spoločenskú kulisu podujatiu, ktoré malo vysoký punc fair - play spoločenského konania, vysoký kredit športových návratov.

Patrí sa však v tejto súvislosti odcitovať polčasovú poznámku trénerskej futbalovej legendy v Banskej Bystrici a Československu, Petra Benedika, ktorý pri pohľade na tieto ratolesti povedal. „Moje srdce je spokojné. Vždy som tvrdil, že šport dokáže spájať a zapaľovať. Detí, trénerov, rodičov, divácku kulisu. Potešilo ma s akou vervou tie detičky súťažili, ako sa radovali z pohybu. Aj malí futbalisti, ktorých činnosť v novovzniknutom MFK Dukla Banská Bystrica koordinuje Ján Roháč. Mám vždy dobrý pocit ak dokážeme pozitíva z minulosti v praxi prenášať úspešne do prítomnosti, lebo len tak sa črtá sľubnejšia športová budúcnosť. Pred stretnutím internacionálov tie deti ukázali, že ich futbal vie zabávať, že sa dokážu tešiť z pohybu a chcú rozvíjať svoj talent či pobudnúť na zdravom vzduchu. Len my, skôr narodení, sa nesmieme vyhovárať na všetko iné, len aby sme nemuseli správne nazývať pravdu tam, kde tápame.!“

Skúsení futbalisti  Václav Samek, Jiří Ondra, Pavel Vašíček, Tomáš Huna, Jiří Jeslínek, František Štambacher, Tomáš Kuchař, Gunter Bittengel, Václav Koloušek, Tibor Mičinec a Jaroslav Mašek dobre dirigovaní brankárom Jiřím Bobokom na strane jednej v tradičných žltých dresoch pražskej Dukly, spolu s bývalými hráčmi Dukly Banská Bystrica  Petrom Holecom, Františkom Kunzom, Róbertom Semeníkom, Jozefom Valkučákom, Dušanom Tóthom, Jozefom Móresom, Marekom Hollým, Ľubomírom Faktorom, Štefanom Póchom, Tomášom Medveďom a Emilom Kolkusom už v I. polčase ukazovali divákom mnohé prvky svojho futbalového kumštu, hlavne technicky dobré ovládanie lopty, presnú prihrávku i kvalitné zakončenie. Vedenia sa ujali domáci Tomášom Medveďom po necelej dvadsať-minútovke hry. Diváci tlieskali nie len po góle, ale aj viacerých veľmi pekných akciách či už Václava Kolouška, Guntera Bittengla a ďalších, ktorí hrali v dresoch pražskej Dukly, ale aj herných aktivitách domácich hráčov. Pozornému divákovi neušla evidentná snaha všetkých po úžasnom pohybe a technickej hre, korenenej viacerými futbalovými parádami. Kým v druhom polčase súper Bittenglom najskôr rýchle vyrovnal už po necelých 7. minútach hry, práve najaktívnejší útočník Dukly Praha Václav Koloušek otočil skóre o ďalších 5 minút v prospech efektívne a efektne hrajúcich hráčov z Prahy.

Domáci vedení trojlístkom trénerov Dušan Dragúň, Ján Kocian, Miloš Targoš častejšie striedali, aby v ich dresoch vybehli na už spomínanú dobre pripravenú hraciu plochu  aj Peter Machunka, Gabriel Jančík, Marián Strelec, Ivan Kozák, Ladislav Szepesi, Martin Obšitník, Peter Baťko, Jozef Slobodník, Štefan Rusnák, Pavol Škorník, Pavol Diňa, Marek Penksa, František Kunzo ml., a Vladimír Sivý. Divákmi očakávaní Karol Praženica a Vratislav Greško pozorne sledovali každopádne zaujímavý a vydarený súboj z tribúny, lebo boli zranení, pritom obaja najskôr zatlieskali asi 10 minút pred koncom vzácne slušného súboja Mariánovi Bochnovičovi, ktorý dal vyrovnávajúci gól a potom o 5 minút aj víťaznému gólu Františka Kunza ml. Dukla Banská Bystrica dala tak 3 a jej pražská menovkyňa góly dva.

Podľa Pavla Michalíka, bývalého úspešného reprezentačného brankára Československa, ktorý sa tiež futbalom dobre bavil z tribúny a na svoje futbalové začiatky iba spomínal, zvíťazilo priateľstvo, stretnutia mnohých futbalistov po rokoch a neopísateľné kamarátske objatia v rámci zaujímavých neformálnych rozhovorov do pozdného večera. Verný fanúšik futbalistov Dukly Banská Bystrica, dôchodca Ľubo Pučalík, pri odchode z tribúny zaujímavo poznamenal: „Už neverím, že existujú starí hráči. sedemdesiatnik Samek, vyše šesťdesiatnici Fero Kunzo senior,Emil Kolkus , Ondra, ale aj Palo Diňa, Obšitník i ďalší pripomenuli, prečo sme sa na nich chodili pozerať, prečo sme im nezabudli vzdávať úctu, futbalovú poklonu. A to som ešte po očku sledoval na tribúne Imra Deáka, Ľuba Škamlu, Imra Šporku, Vlada Šebeša a čuduj sa svete, stále veľmi mlado vyzerajúceho Pala Ondíka.“

Povedzte, potrebuje toto nevšedné športovo - spoločenské rozprávanie po takých vzácnych slovách jednoduchého človeka, tvrdou robotou prevereného rodáka z Kysúc, ktorý dlhé roky býva v Banskej Bystrici, ďalšie riadky?...

Ak, tak hádam iba pozápasové dojmy súčasného riaditeľa Dukly Banská Bystrica, podplukovníka Romana Benčíka, ktorý mi nie len pre čitateľov Svet ŠPORTU povedal: „Futbal nebol a nie je medzi športami, ktoré tvoria súčasné športové portfólio Dukly. Napriek tomu mám dobrý pocit z toho, že sa nám podarilo osloviť niekoľkých nadšencov, ktorí tú nevšednú športovo - spoločenskú hodnotu v rámci osláv 50 výročia založenia Dukly Banská Bystrica dokázali skvele, precízne zorganizovať. Pripomenuli prostredníctvom verejnosti, prítomnej na tomto podujatí v čase, keď o futbale Dukly nejde v slovenských zemepisných šírkach dobrý chýr, rozmýšľať zodpovedných, ako ďalej s týmto populárnym športom. Potešila ma aktívna účasť detí na spomínanej aktivite i prezentácia práce viacerých skvelých odborníkov z radov tých, čo písali a píšu dejiny Dukly. Na postoch funkcionárov, trénerov, alebo ešte i športovcov. Aj keď už zväčša veteránov. Škola, návraty ako hrom!“

Chvíľa počas, ktorej bývalý veliteľ Dukly Banská Bystrica, okrem toho 10 rokov aj veliteľ futbalu v Dukle - Ivan Čierny a pre mňa stále a navždy prvá dáma slovenského športu, dvojnásobná olympijská víťazka Elena Kaliská, slávnostným výkopom otvorili toto veľkolepé defilé ľudského dobra, ľudskej prajnosti, dôstojnosti s nánosom olympijských myšlienok Coubertena, bola krátka, ale úžasná. Skvelá! V Banskej Bystrici potrebná!  Prečo? O čom? A pre koho by mala byť aj výzvou, to je obsah tohto na žurnalistické pomery Slovenska nevšedného rozprávania.

Pre internetový portál Svet ŠPORTU zaznamenal
Jozef Mazár

Foto pre Svet ŠPORTU: Ján Miškovič, Marek Čecho

Sport: 

1 Komentáre

  1. Výborné podujatie  zorganizované  s veľkým futbalovým srdcom ale i nostalgiou za predošlými úspešnými futbalovými rokmi v Banskej Bystrici.Vďaka všetkým futbalistom bývalým hráčom Dukly Banská Bystrica i Dukly Praha ktorí takýmto spôsobom dovolili zaspomínať všetkým divákom na tomto stretnutí na prekrásne chvíle a nezabudnuteľné spomienky na zápasy vo federálnej lige,európskych pohároch s Ajaxom Amsterdam,Benfikou Lisabon a ďaľšími poprednými európskymi futbalovými mužstvami.