Zaostrené na Podvihorlatský maratón: Deň harmónie priateľstva na Zemplíne

Celé tajomstvo a snáď jediný recept na šťastie v akomkoľvek športovom odvetví je mať rád ľudí a milovať ich. Kto myslí v danom športovom odvetví len na seba, ochudobní iných o seba, ochudobní seba o iných, zakrpatie a zahynie. Ľudsky v systéme ľudských chorôb športovej súčasnosti. Platí to v plnom rozsahu o živote vôbec. Preto v súvislosti s históriou Podvihorlatského maratónu sa utiekam prostredníctvom maratónskych tradícií nielen k legendárnemu výkonu Gréka Feidippa, vyslaného vojvodcom Miltiadom, aby Aténčanom priniesol správu o víťazstve nad Peržanmi, či vnútornému svetu dobra, legendárneho a vo svete aj dnes úžasne obdivovaného, Emila Zátopka. Vynárajú sa mi v tejto súvislosti aj športové snahy Ivana Čoláka z Michaloviec, zakladajúceho člena Podvihorlatského maratónu, Františka Feňáka, z iniciatívy ktorého vznikol Klub bežeckej ligy stovkárov na Slovensku, ale aj predsedu TJ Zemplín Vihorlat Michalovce, PhMr. Alexandra Bugalu, váženého futbalového činovníka, funkcionára, celým vtedajším československým futbalovým zoskupením.

Ján Kocúr, Ján Eštok, Michal Šoltés, Gabriel Basanda i ďalší nespomenutí, začali funkcionársky už pred rokom 1984 písať dejiny maratónskeho behu svojráznym krajom srdca Zemplína, z Michaloviec na Zemplínsku šíravu a späť. Už vtedy snovali nitky jeho vzniku. Východné Slovensko má mnoho šikovných ľudí. Okrem toho v sebe ukrýva mnoho zákutí a krás. Takouto oblasťou sú Michalovce so svojím regiónom Zemplína, sú to však aj Vihorlatské vrchy, ktoré sa pýšia rôznymi jazerami a inými vodnými plochami. Zemplínska šírava je dominantou medzi nimi. Ide o vodné dielo v povodí Bodrogu. Je druhou najväčšou vodnou priehradou na Slovensku a 12. najväčšou jazernou plochou v Európe. S rozlohou 33 km štvorcových, s obvodom 11 km.

Nuž a práve touto oázou ticha, krásy a svojráznosti prebehol v roku 1984 trať dlhú 42 185 metrov počas I. ročníka Podvihorlatského maratónu najrýchlejšie Tomáš Rusek z Moravskej Slávie Brno. V cieli mu namerali výsledný čas 2:22:34 hod. Blahoželania sa mu okrem iných dostalo aj od štvornásobného olympijského víťaza vo vytrvalostnom behu, člena Dukly Praha, prvého štartéra na Podvihorlatskom maratóne, humorne ladeného Emila Zátopka. Raz, tuším, bolo to na besede v Nižnom Hrabovci, mi práve táto neuveriteľná „ľudská lokomotíva“, ako familiárne aj tí najväčší atletickí odborníci sveta zvykli Emila Zátopka nazývať, povedala, že svet hľadá ľudí, ktorí dokážu niečo urobiť, nie ľudí, ktorí vedia vysvetliť, prečo niečo neurobili. „Medzi takých chodím často a stretávam ich pravidelne napríklad na štartoch maratónskych behov. V podstate sa odlišujeme od ostatných ľudí. Ak chcete niečo vyhrať, behajte 100 metrov. Ak chcete niečo zažiť, behajte maratón,“ hovoril Emil Zátopek. Jeho videnie si v praxi osvojili mnohí účastníci Podvihorlatského maratónu. Aj tí z východného Slovenska, napríklad víťaz troch ročníkov za sebou (1985 – 1987) Peter Polák zo Slávie VŠT Košice. Keď som s ním pred desaťročiami hovoril na tému behania po dobehnutí jedného Zemplínskeho maratónu vo Vranove nad Topľou, okrem iného povedal aj toto: „Ono to máš tak, tí, ktorí hovoria, že prehrám, že je so mnou koniec, sa budú musieť prehnať okolo môjho tela, aby ma porazili. A to sa môže stať iba vtedy, ak dobre poznajú i moje vnútro, moje myšlienky na maratónskej trati.“ Ťažko je možné priniesť v jednom článku o Podvihorlatskom maratóne myšlienky všetkých, ktorí ho bežali. Veď Vladimír Hirjak, stredoškolský profesor, reprezentant Michaloviec, či Pavol Obraz z Košíc napísali svojim behom takmer 3 desiatky svojich štartov a prebehnutí cieľom na Podvihorlatskom maratóne, svoje štarty na desiatky počítajú i ďalší bežci, súčasný starosta Horoviec, dedinky s vyše 850 obyvateľmi – Vladimír Decha, ďalej už spomínaný Peter Polák, Peter Bačík z KTK Liptovský Mikuláš, Zlatica Semanová z Družstevnej pri Hornáde, vymenovať všetkých je z priestorových dôvodov nemožné. Nakoniec, od roku 1999 je súčasťou Podvihorlatského maratónu aj Michalovský polmaratón. Vladimír Lipovský zo Strážskeho by mohol hovoriť ako aktér o jednom i druhom. Ako rodák zo Strážskeho nemá do Michaloviec ďaleko a keďže vytrvalostné behy sú u Lipovských v Strážskom rodinnou tradíciou neprekvapujú jeho úsmevné pritakávania nad známou pravdou, že štadióny sú pre divákov, kým bežci majú prírodu, jej krásu, a to je omnoho lepšie. Hlavne pre čistotu vnútorného a vonkajšieho zdravia. Alebo taký Jaroslav Jakubášek z Bardejova. Štvornásobný majster sveta v canicrosse (beh so psom), bývalý atlét Dukly Banská Bystrica, víťaz hlavnej kategórie Michalovského polmaratónu v roku 1999. Ten mi raz okrem iného povedal: „Pýtaš sa, prečo v mojom živote i živote mojich detí, ten bežecký boom? Nikto nevie lepšie než bežec samotný, čo sa odohráva v jeho vnútri vtedy, keď beží v čele skupiny. Keď vyrazíš a krásnym, svojim tempom, ubehneš v čele niekoľko kilometrov a potom zistíš, že tvoji hlavní súperi ti stále dýchajú na chrbát... Možno aj preto ten canicross, lebo tam mám pred sebou vždy ešte svojho psa. To je krásny okamih z takej chvíle.“

Podvihorlatský maratón, maratónci, funkcionári, diváci. Taký MUDr. Benjamín Bančej. Viceprimátor mesta Michalovce. Viceprimátor srdca Zemplína, kde pre atletiku bilo srdce u mnohých. Zemplínčan Michal Čverčko, ktorý behával aj ultramaratóny, v šesťdesiatych rokoch atlét Lokomotívy Košice, Jozef Lipovský zo Strážskeho, úžasný protagonista behov na dlhé trate aj dnes, Andrej Baran, veterán medzi maratóncami z Vranova nad Topľou, alebo Ladislav Fedorčák z Michaloviec, Ján Kirnág z Trhovíšť, Jozef Mazár z Nižného Hrušova, Andrej Jusko z tej istej obce, Rudolf Makeľ z Vinného. Čo meno, to bežec Zemplína. Jeden viac, druhý počas svojej bežeckej kariéry menej úspešný. Nie všetci bežali maratón, ale beh na dlhé trate zbožňovali. Podaktorí, žiaľ, nie sú medzi nami. Pamätníci vedia, že aj MUDr. Benjamína Bančej si obľúbil behy na stredné a dlhé trate už v detstve. Najskôr to boli behy na lyžiach a na ZŠ v Rakovci nad Ondavou pravidelné kilometrové bežecké rozcvičky parkom kaštieľa, v ktorom bola umiestnená budova školy. „Potom prišiel Zemplínsky maratón, tri úspešné štarty, ako študenta Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach, na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach. Vieš, už život je beh. Beh k smrti, beh, v ktorom sa nikto nemôže čo len na okamih zastaviť alebo spomaliť. To však nie je moja myšlienka. Tú povedal Aurelius Augustinus. Sám som spoznal, že beh, ten v prírode, to je prepojenie vnútra, srdca účastníka, aktéra behu s krásou prírody, ľudským dobrom. Dobrom pre vlastné zdravie a prostredníctvom motivácie a organizácie bežeckých podujatí i pre zdravie druhých. Veľa som ešte ako študent na túto tému rozprával napríklad aj s takou osobnosťou, akou bol a zostal v telovýchovnom lekárstve MUDr. Bohuš“ – bola reakcia človeka, ktorý je predsedom organizačného výboru Podvihorlatského maratónu už dobré dve desaťročia. „Skôr by som sa nazval trpezlivým spoluorganizátorom podujatia, ktoré má okrem behu samotného, oveľa viac pre Zemplín a jeho ľudí, Michalovce samotné z toho nevynímajúc, pozitívnych výstupov“ – zareagoval na margo funkcie predsedu uvážlivý viceprimátor Michaloviec. K jeho slovám je potrebné dodať, že každá trpezlivosť, v systematickej práci s ľuďmi zvlášť, je spoločníkom múdrosti. Takým spoločníkom je pri organizovaní Podvihorlatského maratónu aj Mikuláš Karch z Čečehova pri Michalovciach, ktorý sám odbehol niekoľko maratónov.

„Ak hovoríte o maratónoch, musím k tomu dodať, že počas I. ročníka Podvihorlatského maratónu som počas dobiehania do cieľa sledoval s obdivom jednu ženu. Subtilnejšiu. Ako divák som dal blízkym vedľa mňa prísľub, že raz sa postavím na štart maratónu aj ja. Samozrejme s tým, že dobehnem. Dva mesiace som sa nevedel donútiť, aby som začal pravidelne trénovať, behať. Napriek tomu, že slovo robí chlapa. My, chlapi, sa tým často zyykneme vystatovať. Nakoniec, pri športe som žil stále, vedel som už pri sľube, čo je to za drinu. Až v pote tváre, vlastnej, som sa presvedčil, čo taká vec, ako je pravidelné behanie v prírode, znamená! Dal som sa skôr na behanie polmaratónov, než maratónov samotných. Ale svoj sľub som splnil“ – rozhovoril sa tento diamant športového zemplínskeho neba. Tak ho nazývajú tí, ktorí dôverne poznajú jeho osobný športový i funkcionársky, organizátorský, sponzorský prístup k športu Michaloviec a okolia. Práve MUDr. Benjamín Bančej, vyriekol pre Svet športu, v spojitosti s menom Mikuláš Karch, tento prívlastok. Úprimne, v mozaike príprav jubilejného 30. ročníka Podvihorlatského maratónu, na štarte ktorého s „ olmaratóncami a in line“ očakávajú vyše 250 štartujúcich. Tak, ako to býva zvykom, zo Slovenska a zahraničia. Priamych aktérov z Českej republiky, Poľska, Maďarska, Ukrajiny, Ruska a prirodzene i Slovenskej republiky, aktívnych propagátorov myšlienky legendárneho austrálskeho bežca Rona Clarka, ktorý povedal: „Mám rád behanie, pretože to je výzva. Ak bežíš intenzívne, dostaví sa bolesť a ty ju musíš vlastnými silami prekonať. Veď vieš, v poslednom čase ti stále hovoria „Nepreháňaj to!“ a „Neprepínaj sa!“ Myslím, že to sú „kecy“. Ľudské telo dokáže reagovať, keď ho ženieš ďalej." Harmónia ľudí a prírody volá po praxi. Je dobré historicky zaznamenávať dni harmónie medzi ľuďmi rôznych kultúr, vnútorných vyznaní, národností. Deň 1. máj je od roku 1984 dňom takým práve zásluhou takých, o ktorých sa píše či nepíše v tomto článku. Je rozhodne o ľuďoch Zemplína a ich priateľoch, ktorí píšu každý rok svojou účasťou dejiny nového sna o harmónii. Preto, aby ho snívalo, ale predovšetkým naplnilo, čoraz viac ľudí. Na celé toto tajomstvo úspechu, snáď jediný recept na šťastie, je mať rád ľudí a milovať ich! Kto skutočne túži byť šťastný, musí si obstarať to, čo mu žiadny osud nemôže ukradnúť. Prekonávanie seba samého, trebárs prostredníctvom maratónskeho behu či inej športovej aktivity, ako prostriedku zdravia, vám nikto nikdy nezoberie!

Peter Ondavský

Sport: 

0 Komentáre