Kto som? Často sa to pýtam svojho odrazu v zrkadle, no ten iba mlčí. Som 19-ročný týpek závislý na unikaní z reality. Všetkými možnými spôsobmi – alkohol, drogy, automaty, nadmerný spánok, počítač... Všetko len úteky pred svetom a sebou samým. Realita ma nakoniec aj tak dobieha a ja sa s ňou musím pasovať. Nie je až taká zlá, ako to, čím som si prešiel.
Pred rokom som začal ťahať šnúru útekov. Niekto vníma štyri promile za nemožné. Ja som sa cez šesť menil na démona, stvorenia, čo má od človeka ďaleko. Rev, vrčanie na ľudí, ničenie okolia...Po dlho trvajúcom „pretriezvovaní“ som v svojich očiach stratil ľudskú dôstojnosť.
Čo všetko sú schopné drogy vziať? Všetko. Na začiatku sa zdajú skvelou zábavou, relaxom, či útekom pred problémom. Človeka by bavili stále – žiadne starosti, len opojný, myseľ a úsudok motajúci stav. Utekať až do hrobu či začať problémy riešiť ako dospelý človek? Zásadná otázka, pred ktorú ma dohnali okolnosti. Liečenie. A čo ma dostalo naň? Alkohol od 13-tich, cigarety od 14-tich marihuana od 15-tich, od 16-tich analgetiká, opioidy, extáza, pervitín, herbal (syntetická marihuana), v 17-tke lysohlávky, v 18-tich automaty, proste všetko, ku čomu som sa dostal a keď vymyslia niečo nové, tak budem závislý aj na to, a jasné, že aj rôzne troj-, štvor- a päťboje. Kombinácie ma, síce, nezabili, len posilňovali moju závislosť a toleranciu. Tréningom nebola žiadnou výzvou ani fľaša 72-ky tatranského s pivami, či dva litre domácej. Piť a fetovať po škole nestačilo a preto sme „užívali“ cez školu, neskoré príchody domov, po prípade príchody o deň, o dva, o desať... Čas sa vždy dal nájsť.
Za čo, okrem straty zdravia, vďačím svojej závislosti? Za 19-násť rokov som toho videl naozaj dosť. Ako menia drogy charakter a osobnosť, priehľadné klamstvá, tri podmienky za tisíce činov a prečinov, facky policajtov, falošných pseudo priateľov, čo sa obrátia chrbtom, keď nemáš dávku, dievčiny, čo za kúsok prášku alebo sladký šluk z marihuany roztiahnu nohy, náruč, či vlepia pár chladných bozkov... Závislosti vďačím za paranoju, za to že som už skoro päť mesiacov čistý a stále ma klepe ako keby som včera dopil po týždňovom ťahu, za trpké životné skúsenosti, no na druhej strane i za pár pravých priateľov z radov abstinentov.
My, závislí, sme majstrami klamu, dokážeme oklamať celý svet i seba. No aký to má zmysel, keď nás vlastné ja nakoniec dobehne a dá nám pár faciek na prebratie? Tou výzvou, ktorú som hľadal je abstinencia. Veď čo – je skutočne ťažké dnes piť, alebo užívať drogy? To dokáže hocikto. Ten, kto je čistý, je pre mňa, a pevne verím, že nie len pre mňa, frajer.
A ako to je vlastne s tými drogami? Prirovnal by som to k dievčaťu, ktoré namotáva a potom vás odkopne. Aj drogy na začiatku dávajú a sú skvelé, no na konci si svoju daň vyžiadajú aj s úrokmi a naozaj len málo komu sa podarí vrátiť sa späť z prudko nadol naklonenej roviny, ktorou bez pochyby závislosť je. Je veľkou pravdou, že drogy človeka dovedú len na tri možné konce a to do väzenia, do ústavu alebo do hrobu. Nie je nad to vidieť svet neskreslene cez vlastné oči a pamätať si, čo vidím a čo robím.
Tým, ktorí chcú pokračovať v sebadeštrukcii spôsobom užívania drog držím zbytočne palce. Zbytočne im budem vinšovať, nech je ich pád čo najmäkší, vždy po dlhšom užívaní príde tvrdá rana. Možno by som chcel všetkým, ktorí drogovému svinstvu neveria, nech to bude dostatočná rana na prebratie k zmene životného štýlu.
Tým, čo chcú abstinovať prajem veľa krásnych a čistých chvíľ. Zatiaľ píšem o snahe uzdraviť seba, jednotlivca. Možno príde čas, keď začneme viacerí podávať pravdivé informácie aj o uzdravovaní našej spoločnosti...
Janko Mladší
ilustračné foto: Marek Čecho