Myšlienky, ktoré nemôžu zapadnúť prachom

Mám ďaleko od toho, aby som vyslovoval akékoľvek súdy o podnikateľovi , ambicióznom inžinierovi, pánovi Milanovi Fiľovi. Jedno však v súvislosti s jeho menom i prístupmi k športu, môžem napísať s istotou. Preto, lebo mi to povedal v čase, keď sponzoroval úspešnú ženskú banskobystrickú hádzanú. Vtedy, keď hrala Banská Bystrica pod hlavičkou SCP, keď získala doma majstrovský titul a v Pohári EHF vybojovala II. priečku . Basketbalistky SCP Ružomberok vtedy kraľovali svetovému klubovému basketbalu. Dokonca za nimi prišli hrať priateľský zápas do ružomberskej „Koniarne“ aj olympioničky USA.( viď ilustračné foto k článku)

Pokúsim sa parafrázovať pri vtedajšej významnej športovej  príležitosti práve slová Ing. Milana Fiľa. Dobré a vo svete budú vždy úspešné tie športové profesionálne kluby, ktoré  budú dbať predovšetkým na to, aby peniaze nielen „ požierali“, ale aby peniaze tiež produkovali, a to tak pre zamestnancov klubu ako i jeho akcionárov. Zákazníkov nevynímajúc! Pre mňa tým povedal veľa, lebo už  predtým som si zapamätal ďalší jeho výrok: „ Tie peniaze, ktoré sú v športe potrebné, musí niekto zarobiť!“

  Z toho všetkého mi vyšlo, že v každom úspešnom profesionálnom klube musí ísť o slušnú komunikáciu, slušné správanie zainteresovaných, zároveň musí ísť o prirodzené správanie. Ostatné je potom k celkovému výsledku automaticky pridané.

            Kto dobre, bez ružových okuliarov pozná Slovensko vie, že tu stále platí jedno: je to krajina rodinných spriatelených duší. Napísal som to niekedy v osemdesiatych rokoch s tým zámerom, že sa snáď niečo časom na tejto pravde zmení. Podľa mňa sa na nej zatiaľ nezmenilo nič. Skúsenosti, sústavné podrobné sledovanie basketbalovej poblematiky u nás i v zahraničí napovedajú, že ženský basketbalový svet sa rýchlo mení. Zákonite sa menia aj hráčky, manažéri, tréneri a hlavne tí najvyšší bossovia klubového ženského basketbalu. Potom sa menia aj ich spojenci, informátori „ ochrancovia zaručene pravdivých informácií“ pre svojich živiteľov, menia sa aj priaznivci ženského basketbalu. Nie je vôbec jednoduché, aby sa pri riadení tých zmien k lepšiemu inovovala celková komunikácia vo vnútri klubov, ale aj komunikácia „zvonkajška“ klubového života.

            Domnievam sa, že tradičné korene slovenského športu ( vôbec nejde iba o basketbal ) majú skutočne silné vlásočnice. Ak k nim pribudnú tie, ktoré sú zabalené v túžbe po zisku veľkých peńazí a typická slovenská ľudská závisť, ani najväčší športoví mágovia či už z radov manažérskych, alebo trénerských, dokonca v podaktorých prípadoch ani samotní „ kapitáni“ súčasného slovenského športu ( treba uznať, že aj tu existuje pravidlo o výnimkách ) si nepripúšťajú  existenciu tradičných slovenských návykov. Potom nie je vôbec čudné, že bojovať s tradíciami v záujme pokroku nebolo v slovenskom športe, na Slovensku vôbec, nikdy ľahké. Usudzujúc na základe terajších praktík – ani nebude. Zvlášť, ak niekto nevie pochopiť čo je pokrok, presnejšie čo je pozitívny a progresívny pokrok.

            Znova som sa raz dostal vo svojej eseji k toľko omieľanej otázke: „ Prečo tak píšem v súvislosti s históriou, tentoraz, basketbalovou ?“  Istotne nie z dôvodu kuloárových klubových basketbalových konšpirácií. Nemám právo sa v tejto súvislosti odvolávať ani na následky komunizmu, neopieram sa ani o názory tých, ktorí zvyknú hľadať odpovede v konzumizme či v zle nastavených ponovembrových prístupoch k slovenskému športu.

Bránil som sa osobne vždy  a robím tak aj teraz, aby som videl súčasný klubový  ženský ružomberský basketbal iba čierno – bielymi okuliarmi. V každého úsudku  sa mi vždy darí nájsť aspoň štipku pravdy.

V živote dávno platilo a stále platí, že ak má človek dostatok času a môže sa na svoje profesionálne konanie pripraviť, vopred ho premyslieť a zvážiť, ide o múdre rozhodnutie. Na také rozhodnutie sú spravidla potrebné skúsenosť, poznanie a často aj duchaprítomnosť. Každý dobre vie, že skúsenosť je neprenosná a získava sa aj v basketbale v priebehu času. Dobré poznanie informuje, kým duchaprítomnosť je vlastnosťou vrodenou. Kto dobre pozná históriu ružomberského ženského bsketbalu môže pravdu týchto riadkov iba potvrdiť. Potom musí cítiť potrebu priblíženia , trebárs, knižnej otvorenej a širokej diskusie pána podnikateľa Milana Fiľa s odborníkmi klubového ružomberského basketbalu, ktorý nosí v súčasnosti hrdú značku  Mondi SCP, ale aj basketbalovými fanúšikmi, i keď sa zavše medzi nimi strácajú tie staré sociálno – kultúrne zvyklosti. Veď mnohí povedia, dnes aj v tom našom ružomberskom basketbale ide iba o peniaze! Domnievam sa , Ing. Milan Fiľo na také názory nerád počúva. I keď isto dáva za pravdu tým, ktorí tvrdia, že „ o peniaze ide vždy až v prvom rade, lebo svetu vždy vládnu peniaze!“ Ale čo potom s takými, od ktorých počuje, že nejde iba o peniaze. On ich , predsa, do ružomberského ženského basketbalu dával a stále dáva?!...Nájdu sa dokonca takí športoví šarlatáni a gladiátori, z dielne ktorých spomína v súvislosti s futbalom mne veľmi známy a mnou so záujmom čítaný český autor JUDr. Ladislav Valášek, výrok: „ Nepozerajme len a len na peniaze, ešte tu máme cenné papiere, zlato, diamanty, nemovitosti, starožitnosti, umelecké a iné cennosti...“ Viera z basketbalovej radosti či iného druhu populárneho športu sa po takej cynike vytráca a divácke tribúny rednú.

Napriek tomu sa mi však chce stále veriť v úžané ľudské dobro prichádzajúce zo športu. Dokonca aj preto som sa rozhodol zaoberať históriou športu v súvislostiach a vysoko si vážim, že náš slovenský šport má stále svojich úprimných podporovateľov. I keď existujú zápory a ťažkosti, ktoré sa v ňom objavujú. Príklad Ing. Milana Fiľa je toho dostatočným svedectvom. Tohto charizmatického človeka poznám od chvíle, keď podnikateľsky vstúpil do ružomberskej celulózovo – papierenskej fabriky. Dnes vo svete autoritatívnej, na naše slovenské podmienky, svetovo prosperujúcej.

Mondi SCP znie hrdo a vážne vo všetkých končinách sveta. Čudujem sa tým zamestnancom, ktorí z tohto spoločenstva v Ružomberku dobrovoľne vystúpili a vzdali sa tej váženej celosvetovej hrdosti. Vzdali sa v mnohých prípadoch otcovho fortieľa. Pamätám, ako sa topiacu celulózovo – papierensku loď podujal v kruhu naslovo vzatých odborníkov v súčasnom svete širokých lakťov zachraňovať práve Ing. Milan Fiľo. Nemal a nemá to ani dnes vôbec ľahké. Preto ma neprekvapuje, že ak mu v niektorej situ1ácii chýba skúsenosť, poznanie či duchaprítomnosť, koná podľa hlasu svojho srdca. Srdce máme všetci. Určite, ak dáme na jeho hlas, budeme sa mýliť v živote iba minimálne.

Mňa, osobne, srdce privádza v každom meste, ktoré po prvý raz navštívim na cintorín. Nájdem tam spravidla vždy hrob známej športovej osobnosti a často sa v spomienkach nad hrobomn utiekam k rozlúčkovým príhovorom so zosnulým. Vtedy keď rečník , jeden za druhým,  hovoria o mŕtvych ako o dobrých priateľoch, poctivých jedincoch, dobrých športovcoch, užitočných funkcionároch, výborných odborníkoch, ušľachtilých bytostiach, verných kamarátoch, obetavých spolupracovníkoch. Keď odchádzam z cintorína, stále si viac uvedomujem, prečo sa svetom, aj tým športovým, stále šíri toľko zla. Dobrí, spravodliví športovci, funkcionári už pomreli.

 

Jozef Mazár,

jedna esej z napísanej knihy

Keď ruža voňala a kvitla“

Sport: 

0 Komentáre